V priebehu 20. storočia si Slovensko prešlo rapídnym budovaním infraštruktúry, ktorá navždy zmenila charakter krajiny. Stavali sa cesty, diaľnice, elektrárne, kanály aj vodné diela. Rozvoj a výstavba však v mnohých prípadoch priniesli vysokú daň. Azda najlepšie to dokumentuje budovanie veľkých vodných diel.
Tieto monumentálne inžinierske stavby priniesli krajine ochranu pred povodňami, elektrickú energiu a strategické zásoby pitnej vody. Zároveň však znamenali zánik viacerých slovenských obcí. Celé dediny boli vysťahované a následne zaplavené.
Ich obyvatelia museli opustiť rodnú hrudu, opustiť domy svojich predkov a začať odznova na cudzích miestach. Pre ľudí tej doby to bol nesmierne ťažký údel – zveľaďovanie vlastných domovov a záhrad a udržiavanie dedičstva po rodičoch pre nich predstavoval tú najdôležitejšiu úlohu a investíciu. Aj keď mnohí získali náhradu v podobe modernejšieho bývania, cnenie za miestom, ktoré celý život nazývali domovom, bolo často príliš silné.
Zatopené obce už nikdy neboli obnovené a ich názvy dnes žijú len v spomienkach pamätníkov a na mapách zaplavených území.
Oravská priehrada
Prvou masívnou vlnou presídľovania bola výstavba Oravskej priehrady v 40. a 50. rokoch 20. storočia. Voda vtedy definitívne zaliala päť celých obcí: Slanicu, Ústie nad Oravou, Oravské Hámre, Lavkovo a Osadu, pričom podstatná časť mesta Námestovo a obce Bobrov skončila taktiež pod hladinou. Odsun viac ako tritisíc ľudí bol nesmierne bolestivý a chaotický, umocnený povojnovou menovou reformou, ktorá rodiny obrala o podstatnú časť odškodného.
Rodiny v rámci odškodnenia dostali možnosť prevziať majetky po odsunutých Nemcoch a Maďaroch, Oraváci však väčšinou odmietali ísť na územie so zmiešaným národnostným zložením. Vysťahovanie bolo z rôznych dôvodov veľmi zdĺhavé a pretiahlo sa o niekoľko rokov.
Jedinou hmatateľnou pripomienkou zatopeného sveta je dnešný Slanický ostrov umenia. Ide o bývalé návršie obce Slanica (rodisko Antona Bernoláka), z ktorého nad hladinu vyčnieva barokový kostol s kalváriou. Keď v roku 1990 priehradu pre revíziu úplne vypustili, starí rodáci kráčali po popukanom bahne dna a hľadali základy svojich domovov. Pod vodou totiž nenechali len majetok, ale aj kus svojho srdca.
Liptovská Mara
Ešte masívnejší zásah do mapy krajiny priniesla v 70. rokoch Liptovská Mara. Výstavba tejto energetickej obryne vymazala z mapy stredného Liptova až trinásť obcí. Úplne alebo z veľkej časti boli zatopené dediny ako Liptovská Mara, Sokolče, Paludza, Parížovce, Ráztoky či Dechtáre. Cez štyritisíc ľudí muselo opustiť úrodné údolie Váhu, ktoré bolo osídlené už od doby železnej.
Predtým, než údolie zaliala voda, prebehol v oblasti rozsiahly archeologický a pamiatkový výskum. Najvzácnejšie architektonické skvosty boli našťastie zachránené. Unikátny drevený artikulárny kostol z Paludze bol rozobraný a nanovo postavený v obci Svätý Kríž.
Ďalšie historické domy a stavby našli svoje útočisko v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Priamo na brehu priehrady dnes zostala len osamotená gotická veža kostola Panny Márie, ktorá ako tichý maják pripomína niekdajšie centrum regiónu.
Starina a Nová Bystrica
Tretím veľkým príbehom stratenej domoviny je vodárenská nádrž Starina v Bukovských vrchoch, budovaná v 80. rokoch. Na rozdiel od Oravy a Liptova, kde hrala prím energetika, tu bol dôvodom kritický nedostatok pitnej vody pre východné Slovensko. Pre prísne hygienické pásmo muselo byť kompletne vysťahovaných sedem rusínskych dedín: Starina, Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Veľká Poľana a Zvala.
Zhruba 3 500 obyvateľov bolo presídlených najmä do panelových bytov v Snine a Humennom. Pre ľudí, ktorí boli po generácie spätí s karpatskou prírodou a poľnohospodárstvom, to bol obrovský kultúrny a psychický šok. V týchto nedostupných oblastiach dodnes nájdeme už len opustené dedinské cintoríny, staré prícestné kríže, vojnové pamätníky či ruiny kostolov ukryté v lesoch nad vodnou hladinou.
Podobný osud stretol aj kysucké obce Harvelka a Riečnica, ktoré v období 1983 – 1989 ustúpili vodnej nádrži Nová Bystrica. Zaujímavosťou je, že zatopené obce slúžili ako kulisy pre niekoľko známych filmov, napríklad Pole neorané, Povstalecká história a Sedím na konári a je mi dobre.
Keď jednotlivec znáša daň za pokrok
Zatopené obce na Slovensku predstavujú smutnú epizódu našich moderných dejín, ktorá aj po desaťročiach budí silné emócie. Opätovne nás nútia klásť si otázky, či má štát morálne právo občanov vysťahovať z ich domovov v mene „pokroku a všeobecného blaha“ a kedy sú vlastne záujmy celej spoločnosti natoľko dôležité, aby im ustúpili záujmy jednotlivca.
Nie je na mieste myslieť si, že „už je všetko vybudované“ a dnes sa nič podobné nemôže stať. Práve naopak, v priamom prenose môžeme sledovať ako v Spojených štátoch amerických desaťtisíce ľudí trpia pre výstavbu dátových centier. Tieto zariadenia spotrebúvajú obrovské množstvo vody a elektrickej energie a generujú hluk, pred ktorým niet úniku – život v ich bezprostrednej blízkosti sa mení na peklo.
Dátové centrá sa objavujú priamo vedľa obytných štvrtí bez toho, aby sa niekto pýtal obyvateľov, čo si o zámere myslia. Ich kvalita života sa znižuje, ich domy sa stávajú nepredajnými a žiadne odškodné si nemôžu nárokovať.
