9. Keď toho istého kňaza, ktorý opakovane hlásal, že homosex*alita je choroba a dehonestácia všetkého svätého, obvinili z pohlavného zneužívania maloletých chlapcov. Nielenže ho nezavreli, ešte aj ostal kňazom a kázal nám odpustiť mu, lebo súdiť ho môže iba Boh.
10. Vyrastala som v cirkevnej komunite, ktorá sa väčšmi podobala na sektu. Ženy nemali dovolené rozprávať pred mužmi nahlas – museli ako prostredníka použiť najprv svojho otca a neskôr manžela. Môj otec mal Alzheimera a môj manžel, ktorého odchovala tá istá komunita, mlátil mňa aj naše deti hlava-nehlava. Dodnes som vďačná, že sme odtiaľ všetci vyviazli živí.
11. Už ma to viac nenapĺňalo. Napokon som dospela k záveru, že väčšina ľudí používa náboženstvo na zamaskovanie svojich vlastných chýb.
12. Keď som dospel do štádia, že som bol schopný sám racionálne uvažovať. Celé detstvo som počúval, ako nemám veriť všetkému, čo vidím v televízii, no zároveň do mňa tlačili príbehy o mužovi, ktorý chodil po vode, a to nikomu nevadilo. Keď som si to takto spojil, zrazu mi celá cirkev prišla úplne absurdná.
13. Jednu nedeľu som prespal budík a zobudil som sa taký oddýchnutý ako nikdy predtým. Po tom dni som sa už k ranným nedeľným omšiam nikdy nevrátil. Zistil som, že je omnoho dôležitejšie načerpať energiu, ako ísť do kostola a robiť tam to, čo môžem robiť aj doma. Keď sa nás s manželkou niekto opýta, ako sme tak dobre vychovali toľko detí, vždy odpoviem, že základom je, aby boli všetci dobre vyspatí.
14. Keď som sa rozvádzal s mojou exmanželkou, miestny kňaz mi zavolal a povedal mi, že by som si mal dať od omší na chvíľu pauzu, kým si „nedám život do poriadku“. Moja ex bola, samozrejme, vítaná v kostole kedykoľvek.
15. Už som viac nevedel ignorovať to pokrytectvo. Všetci veriaci v mojom okolí boli príšerní ľudia – rasisti, homofóbi, agresori, ktorí ubližujú svojim deťom (väčšinou v mene viery), ľudia, čo sa ožierajú, ohovárajú svojich susedov… Ak boli toto príklady dobrých kresťanov, tak som nechcel byť dobrým kresťanom.
16. Nikdy som si v kostole s nikým nepadla do oka. Mala som pocit, že s tými ľuďmi sa nedá viesť jediná konverzácia, ktorá sa netýka náboženstva alebo Biblie, a to neboli témy, o ktorých som bola schopná rozprávať sa 24/7. Chcela som mať vo svojom živote Boha, no nechcela som, aby bola viera mojou jedinou osobnostnou črtou.
