Do krásneho slnečného dňa ma zobudí čajka, ktorej očividne prišlo ako fakt fasa nápad sadnúť si mi na okno o šiestej ráno a začať spievať operu aj s orchestrálnym doprovodom o tom, ako jej milovaný zdrhol s bocianom nosiť afganské deti. Nad mojou hlavou si rodinka hajzlových pavúkov stavia nový mezonet a svet je fajn. Až na to, že ma svrbia nohy. Až na to, že ma k*rva svrbia nohy!
Dovolenka s rodičmi alebo 12 hodín v aute a prdy v ksichte
Odhrniem deku a hľa – moje nohy vyzerajú ako poprášené červenou paprikou. Parádička. Keby som vedela, že v tej deke budem mať spolubývajúcich, tak by som rovno povedala, že prichádzam v mieri. Dotackám sa do kuchyne, kde moja mama svižne natiera už druhý peceň chleba paštétou.
„Mami, ideme na dve hoďky na pláž, nie na tri roky bojovať do zákopov.“ Nezáujem. Až keď si začnem horlivo škrabať nohy a trúsiť zvyšky svojej pokožky na podlahu, upútam jej pozornosť.
„To čo ti je? Aký sajrajt si zase požrala?!“ Keďže nás čakalo ešte ďalších desať dní vzájomnej prítomnosti a predpoveď počasia bola neistá, slová „tvoje rezne“ som radšej prehltla. Do kuchyne sa dotacká môj zívajúci zákonný zástupca číslo dva, hlava rodiny (každú stredu, keď je mama na jóge), dobre stavaný chlap, ktorému trčí z treniek pravé vajco.„Oci, môžeš sa prosím aspoň tváriť, že ti záleží na mojom duševnom zdraví?!“ Snažím sa potlačiť dáviaci reflex, i keď mi to, čo som práve videla, evokuje včerajšie kiwi.
„Takých ty ešte v živote uvidíš, moja!“ Pane na nebi, pomôž mi a ja sľubujem, že vrátim všetky Ikea ceruzky, ktoré som kedy ukradla.
Pláž je úžasná. Ženy v najlepších rokoch, ktoré odkojili minimálne sedem svojich detí a dve susedine, odhadzujú zábrany a zvršky plaviek a pre istotu si líhajú ďalej od mora, aby náhodou niekto nezavolal Green Peace a nezačal ich ťahať do toho mora späť. Štyri deti s tvárami zagebrenými od čohosi hnedého (v dnešnej dobe si už nemôžete byť istý, či jedli zmrzlinu alebo padli do hovna) si hádžu mŕtveho morského ježka a ujo s nábehom na úpal spokojne pochrapkáva do rytmu morských vĺn. Slnko sa týči vysoko nad horizontom a mama tasí svoj obľúbený klobúčik z Tuzexu, ktorý je podľa mojich chabých výpočtov starší ako ja. Otec už stiahol tretiu plechovku piva a buď slintá nad odhalenou hruďou tej potencionálnej veľryby alebo zaspal.
„Idem si zaplávať, mami.“
„Dobre, ale nechoď ďaleko,“ pokojne sa gebrí krémom a neudržiava očný kontakt.
„Konkretizuj ďaleko.“
„No tá bójka je už ďaleko,“ prstom ukáže pred seba. Do mňa dvesto dvadsať.
„Mami, to nie je bójka, to je plastový kýblik hentoho decka a je meter od brehu!“
„Keď sa začneš topiť, kto ťa bude loviť, há? Ja s mojimi prefajčenými pľúcami alebo tuto tvoj drahý otec, ktorý o sebe už očividne ani nevie?“
„Aká je prosím potencionálna šanca, že sa na týchto desiatich metroch utopím?!“ Dvesto štyridsať.
„Utopiť sa môžeš aj vo vani.“ Dvesto päťdesiat. Potrebujem dýchať. Pekne, pomaly, zhlboka.
„Mama, keď na to ideme takto, tak sme mohli ísť na Delfín (kúpalisko v Bratislave) a nie trepať sa dvanásť hodín do nejakej chorvátskej riti a hrať karty na terase, kým oco vychlastá polku fľaše rakije!“
„Takto sa so mnou láskavo nerozprávaj.“ Nádych. Výdych. Ak sa teraz nezmením na Hulka, tak už to asi nepríde.
Keďže moje povolené územie zahŕňalo okolie dvoch metrov od našej deky a pol metra do mora, dostala som fakt brilantný nápad. A išla sa opaľovať do mora. Nenatretá. Ha.
Celý život som žila v tom, aká som múdra a inteligentná a hľa – celý život som očividne žila v klamstve! Večer sedíme na terase a hráme karty. Mama, otec a ja – paradajkový pretlak s Panthenolom na chrbte. Vyzerám akoby ma uprostred augusta na Jadranskom pobreží osnežilo. A je to tu pop*či.
Titulná fotka: pixabay.com
