Príbeh o El Cidovi patrí medzi najfascinujúcejšie kapitoly španielskych dejín, pretože v ňom ožíva odvaha i nezlomnosť. Rodrigo Díaz de Vivar, známy ako El Cid Campeador, sa preslávil svojimi hrdinskými činmi v čase, keď sa polostrov zmietal v bojoch medzi kresťanmi a moslimami. Aj keď mnohí rytieri svoje meče obracali výlučne proti jednému nepriateľovi, El Cid sa dokázal postaviť každému.
Postavil sa proti tomu, kto ohrozoval jeho česť i slobodu jeho ľudu. Už od mladosti preukazoval výnimočné vodcovské schopnosti, ktoré si rýchlo získali rešpekt nielen medzi jeho spolubojovníkmi, ale aj medzi súpermi. Aj keď ho osud viackrát postavil pred náročné rozhodnutia, vždy si zachoval vernosť svojim princípom a nikdy neustúpil pred výzvou.
Vďaka svojmu odhodlaniu, dôvtipu i nezlomnej viere v spravodlivosť dokázal zvíťaziť vo všetkých bitkách, ktorých sa zúčastnil. Počas svojho života si vydobyl miesto legendy, pretože dokázal nemožné. Vedel ľudí spájať aj rozdeľovať, vedel bojovať aj vyjednávať a zároveň si udržiavať nepoškvrnenú povesť neporaziteľného rytiera. Ide tak o skutočnú legendu o rytierovi.
Práve jeho schopnosť prispôsobiť sa meniacej sa politickej aj vojenskej situácii mu umožnila zostať o krok pred nepriateľom a nikdy neochabnúť. Dnes jeho meno stále vzbudzuje úctu a inšpiruje mnohých, pretože El Cid sa stal synonymom cti, statočnosti aj večného boja za spravodlivosť. Prečítajte si a nahliadnite do životného príbehu jednej z najväčších legiend.
Už v mladom veku ho jeho povesť predchádzala
Rodrigo Díaz, známy ako El Cid, sa od mladosti stal známym medzi kastílskymi a leónskymi vojakmi v časoch neustálych vojen. Už ako 20-ročný získal slávu v službách kráľa a velil obávanému vojsku, zatiaľ čo Pyrenejský polostrov trhalo na kusy súperenie kresťanov a moslimov. Vizigótske dedičstvo dávno zmizlo, keď moslimské vojská ovládli juh a sever si chránil iba úzky pás kresťanskej pôdy.
Córdoba sa zmenila na mocný kalifát, ktorý sa však v 11. storočí rozpadol na taify, bojujúce medzi sebou i proti kresťanom. Ani medzi kresťanmi nezavládol mier. Ferdinand I. zjednotil León, Kastíliu a Navarru, no na sklonku života rozdelil ríšu medzi všetkých svojich synov. Sancho získal Kastíliu, Alfonso León a García Galíciu, pričom dcéry dostali mestá Toro a Zamoru. Toto rozhodnutie viedlo k bratovražednej vojne.
Bratia Sancho a Alfonso svoje sily spojili a najprv porazili Garcíu a z jeho územia ho vyhnali. Neskôr sa Sancho pustil aj do boja proti bratovi Alfonsovi. Podľa legiend, oddaný El Cid v armáde Sancha najprv váhal, no pred bitkou pri Golpejare presvedčil Sancha, aby opäť zaútočil. Útok prekvapil Alfonsa a skončil tak v zajatí aj spolu s bratom Garcíom.
Díaz sa tak stal symbolom sily kastílskej armády, ktorá vďaka nemu opakovane triumfovala. Keď však následne Sancha popravili a trón sa pripravil pre Alfonsa, ocitol sa Rodrigo v neľahkej situácii: mal ďalej slúžiť mužovi, ktorého sám porazil. Jeho príbeh však ani zďaleka nekončil.
V službách kráľa Alfonsa pretrval ďalších 9 rokov
Rodrigo Díaz, už dávno prezývaný Campeador, kráčal z víťazstva do víťazstva a nepoznal porážku. Titul „Campeador“ (učiteľ poľa) získal vďaka odvahe a neomylným rozhodnutiam na bojisku. Prezývka El Cid pochádza z arabského výrazu „as-Sayyid“. V preklade znamená „pán“ a Díaz ho pravdepodobne dostal počas služby v maurských kráľovstvách Španielska pred Alfonsovým korunovaním za kráľa.
Aj napriek svojej hrdosti slúžil Díaz deväť rokov v armáde kráľa Alfonsa, no strata hodnosti kráľovského veliteľa a jej pridelenie Ordoñezovi zasiala medzi nimi rozkol. Kráľ Alfonso sa snažil zmierniť napätie a zosobášil Díaza s Jimenou, svojou neterou. Spolu vychovali syna a dve dcéry, aj keď syn neskôr padol v boji proti Almorávidom.
Alfonso prejavoval Díazovi dôveru, keď ho poslal do Sevilly vybrať tribút od tamojšieho emira. Práve vtedy však Granadčania podnikli útok. V bitke pri Cabre viedol Díaz spoločne so svojím vojskom kresťansko-moslimské sily proti granadskému vojsku, v ktorom takisto bojovali aj kresťanskí rytieri. V tejto bitke dosiahol výrazné víťazstvo a zajal Ordoñeza, ktorého aj s ďalšími kastílskymi rytiermi v zajatí trýznil.
Práve na tomto mieste ho vojaci prvýkrát oslovili „El Cid“. Víťazstvo pri Cabre síce upevnilo Díazovu povesť, no na dvore kráľa Alfonsa postupne pribúdalo neprajníkov. El Cid nemal právo zajať a trýzniť Ordoñeza, čo sa jeho kráľovi taktiež nepáčilo. V roku 1081, po nešťastnej výprave do Toleda, kde emir zaplatil tribút priamo kráľovi, vyhnal rozzúrený Alfonso Díaza do exilu.
El Cid opustil milovanú Kastíliu
El Cid opustil Kastíliu ako vyhnanec, no jeho meno vzbudzovalo rešpekt. Sprevádzala ho hŕstka verných rytierov, ktorých odvaha sa vyrovnala jeho vlastnej. Na juhu opakovane ponúkal svoje služby, no panovníci ich prijímali len na krátky čas a pravidelne ich odmietali. Preto zamieril ešte ďalej, až do moslimského emirátu Zaragoza.
Tam získal dôveru emira al-Mu‘tamina a úspešne viedol jeho vojsko proti susedským krajinám. S oddanosťou zastavil nájazdy Léridy aj Aragónu, často bojoval proti kresťanským i moslimským nepriateľom zároveň. Po smrti emira pokračoval v službách jeho syna, čím dokázal lojalitu, akú málokto očakával. Takmer desať rokov chránil emirát, ktorý by bez jeho pričinenia podľahol nepriateľským útokom.
Díaz veril, že česť rytiera spočíva vo vernosti človeku, nie v náboženskom symbole či abstraktnej korune. Slúžil tomu, komu prisahal, či už to bol kráľ Sancho, ktorého poznal od detstva, alebo moslimský vládca, ktorý mu zveril vojská. V časoch, keď sa Španielsko trieštilo medzi moslimské a kresťanské štáty, malo meno „čestného človeka“ väčšiu váhu než náboženský znak.
Alfonso bol prinútený opäť povolať El Cida
El Cid sledoval, ako sa kresťanské kráľovstvá pomaly rozširovali na juh, zatiaľ čo moc moslimov slabla. V roku 1086 však do Španielska vtrhli Almorávidi, tvrdí barbarskí bojovníci poháňaní vierou a túžbou po koristi. Ich drsnosť pripomínala piesok Sahary a ich vojská porazili kráľa Alfonsa pri Sagrajas.
Alfonso pod ťarchou tvrdej porážky prehodnotil svoje postoje a pozval El Cida späť. Prítomnosť na dvore znovu potvrdila jeho postavenie najlepšieho generála v krajine. Díaz sa vrátil v lete 1087, no napätie medzi ním a kráľom pretrvávalo. Rýchlo sa ukázalo, že jeho talent sa uplatní lepšie na bojiskách než v kráľovských sieňach.
Medzitým Almorávidi pod velením Júsufa ibn Tašúfina zjednocovali slabé moslimské taify a obracali svoj hnev na sever. Žiaľ, El Cid, neohrozený a pripravený, im stál v ceste. V duchu svojho titulu Campeador opäť zamieril do bitiek, kde plánoval zastaviť ich postup. Jeho príbeh na bojisku týmto vstúpil do novej kapitoly.
El Cid a jeho rozsiahle ambície
El Cid sa po návrate zo Zaragozy zameral na Valenciu, emirát na stredomorskom pobreží, vzdialený tri dni cesty od Barcelony. V službách moslimov sa naučil islamské právo aj spôsoby, ako si získať ich oddanosť. Zatiaľ čo Almorávidi postupne pohlcovali juh, Díaz trpezlivo a premyslene plánoval obsadenie vytúženej Valencie.
Najprv musel odradiť barcelonského grófa od jeho nárokov na územie. V máji 1090 porazil jeho vojská pri Tébare a grófa zajal. Po niekoľkých dňoch mu navrhol ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť. Ponúkol mu slobodu za spojenectvo spečatené sobášom El Cidovej dcéry a grófovho synovca. Tým upevnil postavenie svojej rodiny v šľachte aj politický vplyv v regióne.
Počas týchto dní sa však vo Valencii schyľovalo k nepokojom. Almorávidi zasiahli, no tým len vyvolali vzburu, počas ktorej qádí zosadil súčasného emira Yahyu al-Qadíra. El Cid opäť využil situáciu a okamžite začal obliehanie mesta. Obrancovia sa mesiace bránili a čakali na almorávidské posily. Keď však dorazili, Díaz ich porazil a obliehanie dokončil.
V máji 1094 Valencia padla. El Cid sa stal jej pánom, teoreticky vazalom Alfonsa, no v skutočnosti nezávislým vládcom. Do vojska prijal kresťanov aj moslimov a v meste vystupoval aj ako najvyšší sudca qádí. Jeho neoblomná vláda sa začala.
Posledná bitka a definitívny koniec vlády Rodriga Díaza
Keď správa o páde Valencie dorazila k hlavným silám Almorávidom, El Cid už očakával ich protiútok. Emir Júsuf ibn Tašúfín poveril velením synovca Muhammada, ktorého armáda sa rýchlo rozrastala o bojovníkov zo severnej Afriky. Sebavedomí Almorávidi sa usadili pri Cuarte neďaleko Valencie, presvedčení, že ich počet prinesie víťazstvo. El Cid však trpezlivo vyčkával, kým špióni potvrdili, že nepriateľ stratil ostražitosť.
V noci opustil mesto, ukryl svoje najskúsenejšie jazdectvo v ich blízkosti a priblížil sa k táboru Almorávidov, ktorí údajne nepostavili ani hliadky. Keď svitalo, El Cid zaútočil, pričom predstieral ústup, čím nalákal nepriateľa do pasce. Almorávidi v chaose opustili svoje pozície, no ich hlavné sily, ktoré ešte obliehali mesto, spanikárili pri zvuku boja za chrbtom.
El Cidov plán zvíťazil. Nepriateľské vojská sa rozpadli, jazdci vrátane Muhammada ibn Tašúfína utiekli. Valencia zostala v rukách El Cida, ktorý aj naďalej vládol ako nezávislý vládca kresťanov aj moslimov. Jeho odhodlanie zastavilo Almorávidov, ktorí sa už nepokúsili mesto dobyť.
El Cid zostal pánom Valencie, až kým prirodzene nezomrel 10. júla 1099. Po jeho odchode vládla ešte dva roky jeho manželka Jimena, kým ju tlak Almorávidov prinútil stiahnuť sa do Kastílie. Vzala so sebou aj manželovo telo, a tak legenda o rytierovi El Cidovi prežíva dodnes.
