Počuli ste niekedy o teórii, podľa ktorej žijeme v roku 1726? Ide o tzv. teóriu fantómového času, ktorá vyvoláva hĺbavú diskusiu odborníkov už niekoľko rokov. Teória totižto spochybňuje samotné základy historickej chronológie, ale aj naše chápanie stredoveku. Podľa nej sa ľudstvo nenachádza v súčasnom roku, ale v o niekoľko storočí skoršom období.
Autorom tejto myšlienky sa stal Heribert Illig, nemecký historik a publicista. Podľa jeho tvrdení približne tristo rokov dejín nikdy neprebehlo, ale vzniklo dodatočne. Za touto konštrukciou mala údajne stáť úzka skupina mocných vládcov, a teda cisár, pápež, ale aj byzantský panovník. Tí vraj posunuli kalendár, aby sa symbolicky ocitli v roku s mimoriadnym náboženským významom.
Taký krok mal posilniť legitimitu ich vlády, ale aj pocit historickej výnimočnosti. Podľa alternatívnej verzie sa do kalendára doplnili celé storočia, pričom kroniky, listiny, ale aj panovníci vznikli dodatočne. Vikingovia by tak nikdy neútočili na Britániu a známe osobnosti raného stredoveku by patrili medzi výmysly. Rovnako sa spochybňovali udalosti v Ázii, ale aj kontinuita veľkých ríš.
Zarážajúcim faktom tiež je, že ide o teóriu, ktorú podporovalo množstvo odborne vzdelaných ľudí. Mimo európskeho priestoru sa však teória rozpadala, a preto zostávala skôr intelektuálnou kuriozitou než serióznym vysvetlením minulosti. Čo všetko však vyvracia argumenty, že žijeme v roku 1726? To sa dočítate nižšie v článku.
Prázdny časový úsek je však dostatočne vyplnený
Historici a vedci odmietali hypotézu fantómového času, pretože dôkazy z rôznych vedných disciplín na seba presne nadväzovali. Ich výhrady nevychádzali z odporu voči netradičným nápadom, ale z nesúladu tvrdení s reálnymi dátami. Raný stredovek (v tomto prípade rok 614) sa dlhé roky považoval za prázdne obdobie, no moderný výskum tento obraz zásadne prehodnotil.
Európa vykazovala kultúrnu kontinuitu, i keď menej okázalú než v neskorších storočiach. Umenie sa rozvíjalo v chrámoch, rukopisoch, šperkoch, ale aj v remeselnej výrobe. Architektúra postupne nadväzovala na staršie tradície, ale zároveň prinášala nové formy. Poľnohospodárstvo prechádzalo zmenami, keď nové spôsoby využívania pôdy podporovali rast populácie a miest.
Obchodné siete sa rozširovali, a to aj na veľké vzdialenosti, čo dokazovali nálezy mincí a tovarov. Kláštory a katedrálne školy uchovávali vzdelanosť prostredníctvom teologických, filozofických aj vedeckých textov. Aby teda fantómový čas dával zmysel, všetky tieto stopy by museli vzniknúť dodatočne alebo získať iné datovanie. Taká predstava však narážala na problémy už pri západnej Európe.
Ešte väčší rozpor vznikal pri pohľade mimo nej. Islamský zlatý vek priniesol rozsiahle diela v astronómii, medicíne, matematike, ale aj literatúre. Čínska dynastia Tang zanechala presné záznamy správy štátu, umenia a poézie. Sporné storočia sa prekrývali s týmito obdobiami. Prijatie teórie by vyžadovalo spoločný omyl kresťanských, islamských a aj čínskych kronikárov.
Žijeme v roku 1726?
Ďalší zásadný problém teórie fantómového času vyplýva zo základnej chronológie a časových súvislostí medzi údajnými sprisahancami. Navrhovaní aktéri sa v skutočnosti časovo neprekrývali spôsobom, ktorý by umožnil spoločné plánovanie. Cisár Otto III. pôsobil na prelome 10. a 11. storočia a jeho život sa viazal na úplne inú generáciu.
Pápež Silvester II. vstúpil do úradu až na sklonku 10. storočia a k politickej moci smeroval postupne. Byzantský cisár Konštantín VII. vládol výrazne skôr a jeho smrť nastala ešte pred nástupom ostatných postáv. V čase jeho úmrtia Silvester II. zostával mladíkom bez vplyvu a Otto III. ešte neexistoval. Myšlienka spoločného falšovania dejín preto naráža na jednoduchý fakt.
A síce, že títo muži nikdy nesedeli pri jednom stole. Chronologický rozpor sa objavuje aj pri Karolovi Veľkom. Teória vyžaduje jeho fiktívnosť, aj keď neskorší cisársky titul Otta III. na tejto tradícii stál. Vymyslenie samotného základu politickej legitimity by predstavovalo extrémne riziko bez zanechania stôp. Okrem textových prameňov existujú aj fyzikálne dôkazy.
Letokruhy stromov vytvárajú súvislé ročné sekvencie siahajúce hlboko do minulosti. Tieto rady presne zapadajú do tradičného kalendára. Astronomické javy poskytujú ďalšie pevné body. Záznamy zatmení Slnka a pohyb Halleyho kométy zodpovedajú moderným výpočtom. Posun o stovky rokov by tieto udalosti okamžite rozladil. Prírodné hodiny preto neukazujú žiadnu chýbajúcu medzeru.
Niektorí však veria v teóriu, že žijeme
Zástancovia fantómového času často poukazujú na reformu gregoriánskeho kalendára z roku 1582 a na vypustenie desiatich dní. Podľa nich by však kalendár vyžadoval úpravu až o celých 13 dní. Historici však ponúkajú jednoduchšie a logickejšie vysvetlenie. Výpočet sa neodvíjal od zavedenia juliánskeho kalendára, ale od koncilu v Nicei. Práve tam Cirkev zjednotila spôsob určovania Veľkej noci.
Od tohto momentu sa sledoval posun voči slnečnému roku. V čase pápeža Gregora XIII. tento rozdiel dosahoval približne 10 dní. Preto reformátori odstránili práve tento počet dní. Na vysvetlenie tak netreba chýbajúce storočia, ale správne zvolený východiskový bod. Príbeh pôsobí ako hypotéza fantómového času mimoriadne lákavo. Malá skupina stredovekých vládcov údajne posunula kalendár a prepísala dejiny.
Taká predstava vytvára napätie, ale aj pocit odhaleného tajomstva. Pri historickom hodnotení však naráža na odpor dôkazov. Písomné pramene, archeológia, prírodné vedy, ale aj astronómia vytvárajú súvislý obraz minulosti. Odborníci preto odmietajú myšlienku vymyslených rokov medzi 7. a 10. storočím. Súčasnosť sa nachádza v 21. storočí, nie v osemnástom.
Ak niekto tvrdí opak, skepticizmus zostáva oprávnený. Pretrvávanie tejto teórie však niečo naznačuje. Keď minulosť pôsobí neprehľadne, jednoduché sprisahania lákajú viac než zložitá realita. Historický výskum napreduje pomaly, ale zároveň nevymazáva celé storočia jediným rozhodnutím.
