4. Telefonát od kuriéra
Keď ti napísali, že zásielka bude doručená medzi siedmou a sedemnástou niekde v rozmedzí najbližších dvadsiatich rokov, rozhodne si nečakal, že to bude dnes. A že takto skoro. Jasné, mohol si byť aj na opačnej strane linky, od štvrtej rána sa motať po depe a pípať si balíky, namiesto toho sa babušíš v posteli a nadávaš. No v tejto chvíli je naozaj veľmi ťažké pozerať sa na to z tej svetlej stránky.
Odhodíš mobil na vankúš, chvíľu premýšľaš, ako by si sa tam asi tak teleportoval, a pomaly si osvojuješ ideu, že sa asi predsa budeš musieť postaviť. Tak nakopneš svojho vnútorného fashionistu, obuješ si frajerkine papuče a odšmochtáš sa k príjazdovej ceste. „Tu mi to podpíšte,“ hovorí ti a ty by si veľmi rád. Len ešte akosi nie si vo fáze, keď vieš, ako sa vôbec voláš.
5. Nečakané volanie prírody
Niekedy reálne zvažuješ, že si kúpiš prostenal… lenže nemáš ani tridsať a vlastne možno ani vôbec nemáš prostatu. Len sa ľúbiš pred spaním nalievať, ako by sa tým dalo vykompenzovať, že si do seba počas dňa dostal tak maximálne dvojité espresso. Chvíľu tam tak ležíš v bolestiach, snažíš sa zaspať, veď to do rána prejde. Smola. Neprejde. Príroda volá, a hoci veľmi neochotne, musíš jej ísť odpovedať.
6. Skorý budík
Klasika. 21. storočie a stále nikto nevymyslel spôsob, ako sa naklonovať a do práce za seba poslať niekoho iného. No hlavne, že do vesmíru by sme lietali… Veľmi sa snažíš protestovať, posúvaš budík, zo siedmej na sedem desať a potom ešte trochu, ale vo výsledku si to robíš len horšie. Ani o ôsmej sa ti totiž nebude vstávať ľahšie, no dá sa to vysvetliť tvojmu spánkovým deficitom opitému ja? Ani náhodou.
