Alejandro G. Iñárritu a ľadové peklo
Režisér Alejandro G. Iñárritu patrí k posledným moderným tvorcom z Hollywoodu, ktorí sa neboja vstúpiť do pomyselného srdca temnoty aj dnes. Pri nakrúcaní filmu Revenant Iñárritu premenil pľac na skutočný boj o holý život. Odmietol akékoľvek štúdiové osvetlenie a umelý sneh, čo znamenalo, že štáb musel tráviť mesiace v kanadskej divočine v teplotách klesajúcich k -40°C.
Herci trpeli podchladením, technika zamŕzala a denný plán natáčania bol obmedzený len na hodinu a pol čistého času, kým nezmizlo prirodzené svetlo. Táto posadnutosť realitou viedla k tomu, že mnoho členov štábu z natáčania ušlo alebo bolo vyhodených, pretože podmienky označili za neľudské.
Ten jediný správny prístup
Leonardo DiCaprio musel v mene Iñárritovej vízie jesť surovú pečeň z bizóna, hoci je zaprisahaný vegetarián, a hodiny ležať v ľadovej vode, kým sa z neho nedymilo od skutočného mrazu. Režisér sledoval svoje hviezdy, ako kolabujú od únavy a zimy, a namiesto deky im kázal pokračovať v akcii.
Iñárritu neskôr vyhlásil, že ak by použili zelené plátno a pohodlie štúdia, film by nemal dušu. Pre neho bolo utrpenie jedinou cestou, ako zachytiť surovosť prírody a ľudskej vôle. Jeho prístup sa nakoniec ukázal ako správny a môžeme s čistou dušou povedať, že Revenant je masterpiece. Niekto by možno aj povedal, že jeho šialenstvo prinieslo DiCapriovi jeho dlho zaslúženého prvého Oscara.
William Friedkin a rituály hrôzy
Americký autor William Friedkin sa počas natáčania ikonického Exorcistu správal skôr ako mučiteľ než režisér. Aby z hercov dostal skutočný, nefalšovaný strach, neváhal používať metódy psychologického teroru. Niečo podobné by sa dalo povedať o mnohých režiséroch, hlavne o Stanleym Kubrickovi, ktorý pri natáčaní filmu Shining používal rôzne nekalé praktiky.
Friedkin ale priamo na pľaci strieľal zo slepých nábojov, aby vyvolal trhavé reakcie, alebo vrážal facky hercom tesne pred klapkou, aby ich oči boli plné sĺz a hnevu. Trval tiež na tom, aby sa spálňa hlavnej hrdinky vychladila pod bod mrazu pomocou obrovských mraziacich systémov, takže herci v ľahkých nočných košeliach trpeli podchladením a z úst im stúpala skutočná para.
Krutosť sa prejavila aj pri fyzických scénach. Keď Ellen Burstyn (matka Regan) kričala od bolesti po tom, čo ju dcéra odhodila, jej krik bol skutočný – Friedkin ju nechal pripútať k lanu, za ktoré asistent potiahol tak prudko, že si herečka trvalo poškodila chrbticu.
Friedkin ignoroval jej zranenie a nechal kameru bežať, aby zachytil autentickú agóniu. Mnohí členovia štábu verili, že pľac je prekliaty, no Friedkin túto atmosféru strachu cielene živil, aby vytvoril dielo, ktoré diváka psychicky zlomí.
