Existujú filmy, ktoré ťa očaria natoľko, že si ich dokážeš púšťať dookola ako komfortnú kulisu k večernému relaxu. A potom je tu druhá, podstatne radikálnejšia kategória. Ide o kinematografické monolity, surrealistické skvosty a vizionárske majstrovské diela, ktoré úplne popierajú tradičné filmové rozprávanie.
Tieto snímky ťa vizuálne a emocionálne tak hlboko zasiahnu, že po záverečných titulkoch zostaneš paralyzovane hľadieť do prázdna. Aspoň v to teda veríme. Hoci na ne pravdepodobne nikdy nezabudneš a budeš ich rešpektovať ako čisté umenie, predstava, že by si si ich mal pustiť znova, v tebe vyvolá okamžitú mentálnu stopku.
Tieto diela totiž neponúkajú únik z reality, ale náročný divácky rituál. Sú esteticky prehnané, symbolicky zašifrované, tempom hypnotické alebo psychicky také vyčerpávajúce, že ich strávenie hraničí s intelektuálnym a citovým sebaobetovaním.
Vyžadujú si tvoju absolútnu koncentráciu, no daň za ich zhliadnutie je vysoká. Ak hľadáš zážitky gigantického významu, ktoré bežný človek prežije raz, hlboko pred nimi skloní hlavu a povie si, že mu to stačilo na celý zvyšok života, týchto 8 filmových kolosov ťa o tom dokonale presvedčí.
Satanské tango (Sátántangó, 1994)
Tento legendárny sedemhodinový opus maďarského režiséra Bélu Tarra je ultimatívnou skúškou filmovej trpezlivosti a psychickej odolnosti. Príbeh o rozklade poľnohospodárskeho družstva v bezútešnej, neustále upršanej postkomunistickej krajine ťa pohltí svojím hypnotickým tempom. Dlhé, niekoľkominútové zábery bez jediného strihu, kde postavy len kráčajú v blate za sprievodu vetra, ťa donútia fyzicky precítiť totálnu stagnáciu a marazmus bytia.
Prežiť toto dielo od začiatku do konca si vyžaduje priam meditatívne nastavenie. Odmena v podobe geniálnej vizuálnej poézie a existenciálnej hĺbky je však nepopierateľná. Napriek tomu, že ide o čisté filmové vizionárstvo, tá bezútešnosť, chlad a nekonečná stopáž sú natoľko vyčerpávajúce, že po vypnutí obrazovky budeš potrebovať niekoľko dní na návrat do reality a reprízu už nikdy dobrovoľne neriskneš.
Farba granátového jablka (Sayat Nova, 1969)
Majstrovské dielo Sergeja Paradžanova nie je filmom v klasickom zmysle slova. Ide skôr o sériu oživených, hlboko symbolických obrazov, ktoré rekonštruujú vnútorný život a poéziu arménskeho trubadúra Sayat-Novu. Zabudni na dialógy alebo logický dej. Paradžanov ti predostrie statické, symetrické a folklórom nasiaknuté kompozície. Tie sú plné náboženskej mystiky, krvi, rituálov a dychberúcich kostýmov, kde každý pohyb ruky či padajúca kvapka šťavy z ovocia nesie skrytý význam.
Estetická hodnota tohto diela je absolútna a ovplyvnila generácie umelcov po celom svete. Avšak pre tvoj mozog je dešifrovanie tejto nelineárnej, čisto vizuálnej reči nesmierne namáhavou intelektuálnou prácou. Po dopozeraní sa budeš cítiť, akoby si strávil hodiny v tmavej galérii plnej ťažkých, starobylých náboženských ikon – s pocitom hlbokého úžasu, ale aj absolútnej mentálnej únavy, ktorá ťa odradí od skorého opakovania.
Je ťažké byť bohom (Trudno byt bogom, 2013)
Posledný epos Alexeja Germana je monumentálnym a neuveriteľne radikálnym sci-fi dielom, ktoré sa nakrúcalo dlhé roky. Príbeh ťa zavedie na cudziu planétu, ktorá sa nachádza v období ekvivalentnom nášmu stredoveku. Tu sú akékoľvek prejavy renesancie či vzdelanosti brutálne potláčané.
Režisér ťa bez varovania hodí do sveta čistého blata, exkrementov, dažďa, krvi a zvieracej krutosti. Do miesta, kde kamera neustále blúdi medzi bizarnými, deformovanými tvárami obyvateľov.
Tento trojhodinový film je vizuálne taký neuveriteľne hustý a odpudivý, až máš pocit, že tie pachy a špinu cítiš cez obrazovku. German vytvoril nekompromisné, geniálne dielo o rozpade ľudskosti, ktoré však predstavuje extrémny nápor na divácke zmysly. Hypnotická, no zároveň hlboko znepokojujúca estetika ťa psychicky úplne zomelie, a hoci uznáš absolútnu režijnú genialitu, druhýkrát tento zostup do stredovekého pekla už neabsolvuješ.
Na striebornom glóbuse (Na srebrnym globie, 1988)
Sci-fi epos Andrzeja Żuławského je jedným z najradikálnejších a najviac fascinujúcich torz v histórii filmu. Snímka o skupine astronautov, ktorí na cudzej planéte položia základy novej, degenerovanej a rituálmi prehnitej ľudskej civilizácie, ťa prevalcuje svojou neutíchajúcou, priam hysterickou energiou. Żuławski ťa vrhne do sveta extrémnych herečkých výkonov, šialených monológov a neustáleho kriku, ktoré dopĺňa agresívna, kinetická kamera.
Keďže poľská komunistická vláda natáčanie pred dokončením brutálne stopla a zničila kostýmy, chýbajúce scény režisér neskôr premostil komentárom z ulíc Varšavy. Výsledkom je filozoficky extrémne hustý, vizuálne halucinogénny monolit, ktorý tvoju myseľ úplne rozloží. Je to filmový zážitok z inej galaxie, no úroveň psychického vyčerpania z tohto trojhodinového vizuálneho teroru ti zaručí, že jedno pozretie ti bude stačiť na celý život.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
