Mia (26) a Devin (25)
Devin: Podľa mňa by mali na prvom rande platiť buď obaja, alebo ten, čo pozval. Na druhom a treťom rande, keď už je jasné, že sa nikto zo zúčastnených neprišiel len najesť, by už mal platiť muž, pretože mu to dáva priestor vyjadriť svoj záujem. Pokiaľ ale žena trvá na tom, že chce platiť, nikto by jej v tom nemal brániť.
Nájom by sa mal platiť na polovicu, potraviny na striedačku alebo ten, kto má po ruke peňaženku. Väčšinu potravín aj tak nakoniec jedia obaja, takže deliť si to presne na polovicu a rátať nejaké centy mi príde zbytočné. Keďže Mia je vegetariánka, u nás sa robia dva nákupy, ale väčšinou prispievam aj na ten jej. Je to pre mňa spôsob, ako ju potešiť, keďže láska ide cez žalúdok.
Čo sa týka spoločných financií, to si musí nastaviť každý pár individuálne. Za mňa však nie je všetko len o peniazoch. Keď jeden prispieva viac finančne a druhý sa viac stará o domácnosť a celkovo si navzájom uľahčujú život, tak za mňa je to stále vyrovnaný vzťah. Aj keď doň ten druhý nedáva toľko peňazí.
Spravodlivo neznamená vždy presne na polovicu
Mia: Na našom prvom rande platil Devin. Bolo to od neho milé, keďže sa mi podarilo objednať si asi najhoršiu vec na jedálnom lístku. Nedalo sa to jesť a on mi úplne s prehľadom povedal, nech to do seba nasilu netlačím. Nech si objednám niečo iné, že on to zaplatí, nech si s tým nerobím starosti. V podobnom duchu sa niesli aj naše ostatné rande… a úprimne, je to tak doteraz. Niekedy sa s ním musím doslova naťahovať o účet, aby som mohla aspoň niečo zaplatiť. Každý človek má svoj jazyk lásky a finančná starostlivosť o toho druhého je určite ten jeho.
Čo sa týka financií v dlhodobých vzťahoch – nájom, účty, potraviny – podľa mňa by sa mali deliť spravodlivo. Spravodlivo ale vždy neznamená presne na polovicu, skôr by som povedala tak pomerovo. Devin zarába niekoľkonásobne viac ako ja, preto nám obom príde logické, že za viac vecí platí on. Dôležité je hlavne to, aby to nikto (v tomto prípade teda skôr ja) nebral ako samozrejmosť. Ja vždy nakupujem (napr. potraviny) tak, akoby som mala platiť zo svojej peňaženky. Keď je niečo príliš drahé, teda také drahé, že keby som si to mala kúpiť zo svojho, tak to radšej nekúpim, ani keď viem, že platiť bude on.
Miška (29) a Aďa (26)
Platiť by mal na prvom rande ten, kto pozve (nie je to síce pravidlo). U nás to bolo tak, že som pozvala ja, ale platila priateľka. Chcela som platiť, no bola prvá, ktorá vytiahla hotovosť. Ešte párkrát som skúsila navrhovať, že zaplatím, ale argumentovala tým, že ja som cestovala nejakú tú diaľku a zaplatím, ak chcem, nabudúce. Nejako prirodzene som sa stiahla. Druhé, tretie rande boli prirodzene na striedačku. Potom som väčšinu platila ja, keďže ona cestovala za mnou (ja som vtedy cestovať za ňou nemohla). Všeobecne randenie nás podľa mňa stálo obe podobne. Či už išlo o nejakú pozornosť vo forme darčeka, platenie v kaviarni, reštaurácii, cestovania jednej za druhou.
Bývame spolu. Jedna zarobí viac ako tá druhá. Každá si zaplatí svoje výdavky, čo musí, nájom platíme 50/50. Odkladáme si spoločne rovnako. Čo sa potravín a ostatných nákupov týka, raz platí jedna, raz druhá. A ak náhodou tej, ktorá zarobí menej, už nevystačia peniaze, logicky to u nás potiahne tá druhá.
Čo sa poslednej otázky týka, ťažko povedať. Niekto možno preferuje všetko 50/50, čo by sa mne ani nechcelo stále počítať a aj tak by to nemuselo vyjsť, ak má jeden nižší príjem. Nám to funguje takto, ako to máme. Ja to beriem tak, že už „kopem“ za dvoch, nie len sama za seba.
Juliána (28) a Martin (33)
Záleží na každom, ale podľa mňa je to také gentlemanské, keď platí muž. U nás to tak aj bolo. Neskôr, v podstate stále platil on, nechcel, aby som to robila ja. Nemáme fixne rozdelené, kto čo platí, jednoducho ako to príde – niečo ja, niečo on. Čo sa týka poslednej otázky, malo by to byť rozdelené veľmi rovnomerne a prihliadať pri tom na príjmy každého z partnerov.
Tomáš (32) a Andrej (30)
Vždy je to veľmi individuálne. Osobne nemám rád stereotypy typu, že platiť na rande by mal iba chalan a nie dievča. V našom prípade, keďže sme dvaja chalani, to bolo niekedy úsmevné a občas sme sa predbiehali, kto vytiahne skôr peňaženku. Mali sme aj úsmevnú dohodu, „kto neplatí, upratuje domácnosť“, ale bol to skôr fór a nebrali sme to úplne vážne. Keďže som o dva roky starší a sme spolu už 10 rokov, na začiatku vzťahu som častejšie platil ja, keďže Andrej bol ešte študent a ja som pracoval. Postupom času sa to vyrovnalo, teraz má Andrej lepší príjem ako ja, a preto aj častejšie pozýva na večeru. Vážim si to.
Určite to neriešime 50:50 a nerátame každý cent. To by bola podľa mňa cesta do pekla. Obaja máme vlastné účty, no zriadili sme si aj jeden spoločný. Odtiaľ sa platí hypotéka, elektrina a veci nevyhnutné na chod domácnosti, poprípade veľké nákupy. Potraviny, obedy či večere, ale aj dovolenky, platí raz jeden, raz druhý. Snažíme sa, aby to bolo spravodlivé, ale ako hovorím, nerátame to na centy ani na desiatky eur.
Málokedy sa stane, že dvaja partneri zarábajú rovnako, a preto by podľa mňa ani nemuseli rovnakým dielom prispievať na chod domácnosti. Všetko sa dá kompenzovať. Niekto častejšie uprace, iný robí nákupy či chodí na bytové schôdze. Nie je to len o peniazoch, ale je dôležité o tom hovoriť a z času na čas si pravidlá pripomenúť. Situácia sa môže vždy zmeniť a druhému to už nemusí takto vyhovovať, kľúčom je určite komunikácia. Hlavne, peniaze sa v žiadnom prípade nesmú používať ako nástroj na vydieranie typu – „Ja platím viac, takže bude po mojom.“ Toto občas vidím pri niektorých hetero pároch a je to smutné.
