Eduard Grečner

Eduard Grečner je asi najsilnejšou ukážkou toho, aký silný mohol byť vplyv komunistov. Jeho tvorivé obdobie bolo súčasťou československej novej vlny, avšak stalo sa terčom režimu. Jeho najznámejším filmom je Drak sa vracia z roku 1967. V ňom Grečner využíva poetický realizmus a symbolizmus na to, aby vyrozprával jednoduchý, avšak zároveň ( vďaka presne tým prvkom) komplexný príbeh. Vizuálne odzbrojujúci a filozoficky naplnený film reflektuje atmosféru starosvetskej slovenskej kultúry.

Podobne ako pri ostatných, mnohé z jeho diel mohli byť videné širokou verejnosťou až po páde komunistického režimu. Po filme Drak sa vracia sa na Grečnera ale poriadne pozreli komunisti a jeho neskoršie filmy boli cenzurované. Medzi ďalšie jeho významné filmy patrí napríklad Nylonový mesiac a Pozemský nepokoj. Dodnes zostáva vplyvnou a ikonickou postavou slovenského filmu a všeobecne slovenskej kultúry.

Paľo Bielik

Čo by robili slovenskí režiséri bez Paľa Bielika? Ide o jedného z prvých veľkých slovenských režisérov, ktorý sa do dejín slovenskej kinematografie zapísal epickými filmami, ako napríklad Vlčie diery z roku 1948 a Kapitán Dabač z roku 1959. Na začiatku svojej kariéry hral postavu Jánošíka v rovnomennom filme Martina Friča, legendárneho režiséra českej kinematografie, ktorý je jednou nohou súčasťou dejín aj našej kinematografie. Potom sa Bielik postupne vypracoval z herca na scenáristu a neskôr na samostatného režiséra.

Medzi jeho ďalšie dôležité filmy patria napríklad Štyridsaťštyri, Majster kat, Varúj, ktorý režíroval spoločne s Fričom. Nemôžeme ale zabudnúť ani na jeho verziu Jánošíka, ktorá zožala obrovský úspech. Bielik používal umeleckú prezývku Ján Bukva a taktiež sa nevyhol natáčaniu zákazkových filmov nadiktovaných režimom, aby sa vyslobodil z nevôle komunistov. Jedným z takých filmov je napríklad Piatok trinásteho z roku 1953.

Dušan Trančík

Dušan Trančík je jedným z ďalších stále pôsobiacich autorov, ktorí buď vyučujú v školách, natáčajú alebo sa pohybujú v kultúrnom živote Slovenska. Za svojho najtvorivejšieho obdobia sa taktiež musel potĺkať s komunistickým režimom a jeho nariadeniami. Jeho tvorba pozostáva hlavne z dokumentárnych filmov, ale točil aj hrané diela. Medzi tie patrí aj jeho najznámejší film Víťaz z roku 1978. Aj v jeho hraných dielach môžeme vidieť vplyv dokumentárneho filmu. Známe sú aj jeho dokumentárne filmy ako Tisove Tiene a nesmierne originálny absolventský film s názvom Fotografovanie obyvateľov domu z roku 1968.

Ello Haveta

Ello Haveta patril do skupiny Haveta, Hanák a Jakubisko. Skupiny, ktorá by sa dala pokladať za experimentálne odvetvie slovenskej novej vlny. Jakubisko a Haveta boli ale originálni a extrovertní mágovia. Ich filmy sú často surrealistické, šialené a rozprávajúce o postavách, čo do nášho sveta nezapadajú.

Havetovými najznámejšími a najviac zaujímavými filmami sú Slávnosť v botanickej záhrade z roku 1969 a Ľalie poľné z roku 1972. Bohužiaľ, Haveta stihol neskôr natočiť iba zopár filmov, keďže vo veku 36 rokov v roku 1975 nečakane zomrel.

Martin Ťapák

Vplyvní slovenskí režiséri a ich zastúpenie obsahuje aj režiséra s menom Martin Ťapák. Ten sa do histórie slovenskej kinematografie zapísal hlavne legendárnymi televíznymi filmami, ako napríklad Živý bič, Rysavá jalovica, Sváko Ragan a hlavne filmom Pacho, hybský zbojník s Jozefom Kronerom z roku 1975.

Televízne filmy boli hlavne adaptácie slávnych literárnych diel, buď slovenských, alebo aj zahraničných. Tieto televízne adaptácie sú milované dodnes. Ťapákova tvorba nepredstavovala takú silnú vlnu inovácií ako vo vyššie spomenutých prípadoch, avšak jeho diela sa naďalej držia v obehu a pripomínajú to, ako sa filmová tvorba vyvíjala aj v televízii.

Karel Plicka

A tu prichádzame k mužovi, ktorý sa istým spôsobom pričinil k tomu, aby kinematografia v Česku a na Slovensku vôbec vznikla. Mnohí českí aj slovenskí režiséri ho pokladajú za praotca našej kinematografie. Plicka bol všestranný umelec, zaujímajúci sa o hudbu, fotografiu, folklór a neskôr aj o film. Označoval sa za muža deviatich remesiel a v roku 1938 založil na Škole umeleckých remesiel v Bratislave kurz kinematografie. Išlo o prvú filmovú školu v Československu. Kvôli politickým udalostiam však kurz o rok neskôr zanikol. To ho ale nezastavilo a v roku 1946 sa stal spoluzakladateľom FAMU v Prahe.

Okrem týchto činov sa ale Plicka taktiež aktivizoval ako režisér. Ako etnograf zachytával folklórne zvyklosti, ktoré už dnes takmer vymizli. Jeho film Zem spieva z roku 1933 je umelecky komponovaný záznam takýchto zvyklostí. Film získal v roku 1934 filmovú cenu na festivale v Benátkach.