Sobota 28.5.2022
sk
Viliam
cz
Vilém, Viliam

Vieš si predstaviť, že by si krátko po ich smrti fotil mŕtvoly svojich blízkych? Prípadne, že by si ich „naaranžoval“ tak, aby pôsobili ako živí? A že by si si tieto fotky s radosťou vystavoval doma? Väčšine ľudí asi príde podobná myšlienka úplne bizarná, desivá a morbídna.

Ak by niečo podobné robil niekto z nášho okolia, asi by sme sa naňho dívali veľmi podozrievavo. Faktom ale je, že v takom 19. storočí bola takzvaná postmortálna fotografia medzi ľuďmi (nielen) Európy mimoriadne rozšírená. Prečo to tak ale bolo?

Profimedia

Pamiatka na blízkych

Dá sa povedať, že tu zohralo rolu viacero faktorov. V prvom rade to bol vtedy nový vynález fotografie. Ten si získal veľkú popularitu. Na fotenie si síce vtedy potreboval profesionálneho fotografa, ale pre ľudí išlo o lacnejšiu záležitosť než napríklad portrétovanie (hoci fotografia vo svojich začiatkoch bola výrazne drahšia než dnes). Bol to teda jednoduchý spôsob, ako zachovať pamiatku na svojich blízkych. A to sa týkalo aj mŕtvych.

Treba dodať, že rôzne spôsoby, ako zachytiť mŕtvych príbuzných, existovali už pred vznikom fotografie. Vytvárali sa posmrtné masky z vosku a obľúbené boli aj zmienené portréty. Tie sa ale ukázali byť v porovnaní s fotografiou menej praktické. Trvalo dlhšie, kým ich maliar vytvoril, a aj ten najlepší portrét nedokázal zachytiť realitu tak presne ako fotografia.

Profimedia

Medzi postmortálnymi fotografiami nájdeme jednak zábery, ktoré zachytávajú nebožtíka krátko po smrti. Leží teda na posteli, prípadne v truhle. Tieto výjavy síce na niekoho môžu pôsobiť jemne nepríjemne, ale v zásade na nich nie je nič neobvyklé. Potom tu ale bola druhá metóda – niektorí ľudia si nechceli svojho blízkeho pripomínať fotkou v truhle. Urobili teda niečo, čo sa z dnešného pohľadu zdá nepochopiteľné.

Mŕtvych jednoducho obliekli do klasických šiat, otvorili im oči a umiestnili ich napríklad na gauč, do kresla či (v prípade detí) medzi hračky. Často pri týchto mŕtvych pózovali aj živí členovia rodiny. Túlili sa k svojim deťom, súrodenci objímali svojich mŕtvych bratov či sestry. Cieľom skrátka bolo vyvolať ilúziu, že nebožtík je stále nažive.

Aby sa tento efekt zvýraznil, pri vyvolaní sa fotografia prifarbila, aby tvár mŕtveho získala trochu živší odtieň. Ľudia si tieto fotky následne vystavovali v dome. Postmortálne fotografie boli populárne najmä v Európe v 19. storočí (najmä vo Veľkej Británii), ale stretnúť sa s nimi môžeme aj vo vtedajších Spojených štátoch, v Indii či na Islande.

Profimedia

Smrť bola braná ako bežná súčasť života

Hoci sa táto praktika zdá byť dnešným ľuďom znepokojivá a strašidelná, pre ľudí z 19. storočia išlo o úplne bežnú prax. V tej dobe sa nad postmortálnymi fotkami nikto nepozastavoval, ich vyhotovovanie patrilo medzi vyššou strednou triedou prakticky k povinnosti. Pre ľudí bolo lepšie mať aspoň nejakú fotku príbuzných (hoci by boli mŕtvi), než nemať vôbec žiadnu.

Postmortálne fotografie tak robili z hlbokej lásky k svojim blízkym. Hoci väčšinou išlo o fotky určené výhradne na súkromné účely, niekedy to tak neplatilo. Týkalo sa to najmä známych osobností, ktorých posmrtné fotografie boli vystavované verejne. V Európe sa napríklad predávali posmrtné fotografie spisovateľa Victora Huga.

Profimedia

Popularita týchto fotiek súvisí aj s odlišným prístupom k smrti. Dnes je pre nás smrť skôr tabu, máme tendenciu sa tejto téme vyhýbať a nehovoriť o nej. V 19. storočí to ale tak úplne neplatilo. Smrť bola braná ako neoddeliteľná súčasť života, ktorá môže prísť kedykoľvek. A často aj prichádzala. Ľudia trpeli rôznymi chorobami (osýpky, týfus, cholera či šarlach), na ktoré ešte neexistovali lieky a museli sa pasovať aj s epidémiami či infekciami. Deti tiež oveľa častejšie zomierali pri pôrode, niekedy aj s matkou.

Úmrtnosť bola v tej dobe výrazne vyššia, než je dnes, a ľudia to, pravdaže, veľmi dobre vedeli a cítili. Práve kvôli tomu ale smrť netabuizovali a veľmi dobre vedeli, že ich život je krehký a môže kedykoľvek skončiť. Fotky ich mŕtvych blízkych tak neboli len spomienkou na nich, ale aj pripomienkou toho, že smrť je súčasťou života a čaká na každého z nás.

Profimedia

Symboly smrti

Na postmortálnych fotkách sa navyše často stretávame s predmetmi ako kvety, presýpacie hodiny či malý bubon. Nejde o náhodne vybrané objekty. V skutočnosti ich ľudia vnímali ako symboly smrti a neustále sa míňajúceho času. Ako bežali roky, zvyšovala sa zdravotnícka starostlivosť a spolu s ňou aj vek dožitia. Lekári a vedci objavili účinné lieky či vakcíny na mnohé choroby, ktoré boli v 19. storočí rozsudkom smrti.

Zároveň sa rozvíjala aj samotná fotografia a stala sa veľmi jednoducho dostupná širokým vrstvám obyvateľstva. To znamenalo, že ľudia si mohli vytvoriť fotky s blízkymi ešte počas ich života. Z toho dôvodu postupne opadol aj záujem o postmortálne fotografie a táto praktika sa definitívne stala reliktom minulosti. Napríklad ale v takých Spojených štátoch v niektorých oblastiach pretrvávala aj neskôr – objavovala sa ešte v 60. rokoch 20. storočia.

Profimedia

Ako hodnotíš tento článok?

Dušan Šutarík
Na EMEFKA píšem najmä o filmoch a seriáloch, ale cudzie mi nie sú ani články z oblasti krimi, záhad, umenia, vedy, zaujímavosti z histórie a vlastne všetkého, čo má potenciál zaujať čitateľa a rozšíriť jeho obzory. Zameriavam sa aj na písanie článkov s virálnym potenciálom

Pridaj svoj komentár

Komentáre 0

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
Hľadať
TOP
Anketa dňa
Trending
Práve sa deje
Mám záujem o spoluprácu

    *dané pole je potrebné vyplniť

    Tip na článok

      Formáty: .jpg, .png
      Veľkosť max 15mb
      V prípade väčšej prílohy pripojte do tela správy link na wetransfer
      *dané pole je potrebné vyplniť

      Nahlásiť chybu na stránke

        Formáty: .jpg, .png
        Veľkosť max 5mb
        *dané pole je potrebné vyplniť