Vesmír a jeho skúmanie patria k najvďačnejším témam pre hľadačov „utajených právd“. Podľa niektorých je Zem plochá, iní tvrdia, že Mesiac je len hologram, a ďalší sú zasa presvedčení, že Američania na ňom rozhodne nemohli pristáť (aj keby nebol hologram).
Veľmi odvážne teórie sa však spájajú aj s druhou veľmocou, ktorá sa zúčastnila na vesmírnych pretekoch – ZSSR. V priebehu rokov sa objavilo mnoho obvinení, podľa ktorých Sovietsky zväz cielene vymazal z histórie posádky neúspešných vesmírnych letov, ktoré sú známe ako „stratení kozmonauti“. Nakoľko sú tieto provokatívne výčitky opodstatnené?
Tajnostkársky režim
Pre Sovietsky zväz bol charakteristický centralizovaný a veľmi netransparentný spôsob vládnutia. O všetkom dôležitom rozhodovala hŕstka starých chlapov za zatvorenými dverami niekde v Moskve. Tajnostkársku povahu režimu skvelo ilustrovala aj jeho reakcia na haváriu v černobyľskej jadrovej elektrárni, keď verejnosť niekoľko dní nebola oboznámená s aktuálnym dianím a možnými rizikami.
V ZSSR sa o neúspechoch verejne nehovorilo a zvlášť v takej citlivej a prestížnej oblasti, akou boli vesmírne preteky. Tento prístup vytvoril dokonalú živnú pôdu pre rôzne dohady a konšpiračné teórie. Mnohí ľudia sú presvedčení, že let Jurija Gagarina z 12. apríla 1961 nebol prvým sovietskym pokusom o pilotovaný let človeka vo vesmíre. Misie jeho predchodcov však skončili neúspechom, a preto vláda všetky správy o nich utajila.
Už v roku 1959 sa v talianskych médiách objavili správy o údajných neúspešných sovietskych vesmírnych letoch. Tieto informácie vraj pochádzali od vysokopostaveného československého komunistu. Podľa tohto úniku niekoľko sovietskych pilotov zahynulo pri lete na upravenej balistickej rakete R-5A.
Stratení kozmonauti
V súvislosti s údajnými utajenými predchodcami Gagarina sa skloňuje niekoľko mien. Najčastejšie sa spomína Vladimir Iľjušin, syn legendárneho leteckého konštruktéra Sergeja Iľjušina. Iľjušin bol špičkový testovací pilot prototypov sovietskych lietadiel a jeho výnimočný talent našiel uplatnenie aj vo vesmírnom programe ZSSR. Nebolo by teda prekvapením, ak by sa vedenie štátu rozhodlo za prvého muža vo vesmíre zvoliť práve niekoho, kto bol asi najlepší pilot v krajine.
Dva dni pred letom Gagarina Dennis Ogden, moskovský korešpondent amerických komunistických novín Daily Worker, uviedol, že v sovietskych novinách sa objavila šokujúca správa. Iľjušin sa vraj vážne zranil pri autonehode, ale podľa Ogdena išlo len o kryciu správu, ktorá mala vysvetliť jeho zlý zdravotný stav.
Novinár bol presvedčený, že Iľjušin 7. apríla 1961 letel do vesmíru a trikrát obletel Zem, avšak pri návrate ho čakalo tvrdé pristátie, ktoré ho zanechalo v zlom mentálnom a fyzickom stave. Keďže nešlo o stopercentne úspešnú misiu, Sovieti sa mali pokúšať ju utajiť.
S podobnou teóriou v tom čase prišiel aj Francúz Eduard Boborovsky, podľa ktorého sa Iľjušinov let uskutočnil už v marci a pilot skončil dokonca v kóme.
Dobytie Mesiaca
Teórie o utajených sovietskych vesmírnych misiách sa týkajú aj cesty na Mesiac. Sovieti sa údajne mali snažiť za každú cenu predbehnúť Američanov vo vyslaní človeka na Mesiac a táto ich unáhlenosť viedla k tragédii.
Dňa 3. júla 1969 vraj Sovietsky zväz pripravil nedostatočne otestovanú raketu N1 s ľudskou posádkou, tá však explodovala hneď pri štarte. Ďalšia teória hovorí o tom, že sovietska misia sa úspešne priblížila k Mesiacu, avšak pre neznámu chybu jednoducho netrafila do správneho bodu. Posádka následne zahynula opustená a stratená v kozme.
Bratia, ktorí počuli všetko
Zrejme najbohatším zdrojom teórií o stratených kozmonautoch sú talianski bratia Achille Battista a Giovanni Battista. Na konci 50. rokov si v opustenom nemeckom bunkri zriadili stanicu na monitorovanie vesmíru a rádiového vysielania. Battistovci tvrdili, že dokázali zachytiť rádiovú komunikáciu sovietskych a amerických vesmírnych misií a sledovať pohyb človekom vytvorených objektov vo vesmíre.
V 60. rokoch Battistovci zverejnili sériu nahrávok, ktoré majú byť dôkazom o neúspešných sovietskych vesmírnych misiách. Nahrávky zachytávajú komunikáciu misií, ktorých piloti sa dostali mimo kurzu a uviazli vo vesmíre, udusili sa alebo zahynuli pri návrate do zemskej atmosféry.
Najznámejšia nahrávka vznikla 23. mája 1963 a zachytávať má zúfalú komunikáciu pilotky, ktorá vníma zlyhanie vybavenia pri návrate na Zem. Žena opakovane kričí, že je jej horúco, vidí plamene a očakáva, že havaruje.
Čo na tom môže byť pravdy?
„Stratení kozmonauti“ sú skutočne populárnou konšpiračnou teóriou, ktorá zahŕňa množstvo tvrdení od rôznych pôvodcov. Ako však dopadnú, keď ich podrobíme kritike?
Nie veľmi dobre. V prostredí odborníkov zaoberajúcich sa cestami človeka do vesmíru panuje zhoda, že neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by akékoľvek teórie z kategórie „stratení kozmonauti“ potvrdzovala. V 90. Rusi odtajnili dokumenty z čias vesmírnych pretekov. Stále žilo veľa pilotov, konštruktérov a ďalšieho personálu, ktorí sa podieľal na sovietskom vesmírnom programe. Ktokoľvek zo zahraničia ich mohol navštíviť a vyspovedať.
V dokumentoch ani vo výpovediach bývalého sovietskeho personálu sa nenašli ani len tie najmenšie náznaky toho, že by nejakí „stratení kozmonauti“ niekedy existovali. Práve naopak, k dispozícii bolo viac svedectiev a ďalších dôkazov, ktoré neštandardné teórie vyvracali.
Treba si uvedomiť ďalšiu vec – nie je možné, aby počas vrcholiacej studenej vojny dokázali Sovieti vypustiť do vesmíru teleso, o ktorom by Američania nevedeli. Už s technológiami zo 60. rokov sa dve superveľmoci dokázali navzájom sledovať a zaručiť si dokonalý prehľad o vesmírnych aktivitách druhej strany.
Čo sa týka nahrávok talianskych bratov, zrejme ide o niečo iné, ako sa to tvári. Táto dôkladná analýza nahrávky pilotky Ľudmily dospela k záveru, že nejde o komunikáciu kozmonautky a zároveň ani nejde o podvrh. Je to zrejme autentická komunikácia ženy v ruskom jazyku, avšak pochádza z iného kontextu. Štýl jej reči a obsah nezodpovedá vesmírnej misii.
