Cestovanie vlakom ťa nielen transportuje z bodu A do bodu B, ale prináša aj množstvo nezabudnuteľných príhod. Slováci sa s nami na Instagrame skrz výzvu v storke podelili o svoje najzaujímavejšie zážitky z vlakových ciest.
Od milých stretnutí a vtipných situácií až po zvláštne či nepríjemné momenty. Tieto zážitky ukazujú, že vo vlaku sa môže stať čokoľvek. Napríklad aj to, že ti do hrnčeka načapujú pivo.
Miška
Keď som cestovala domov zo školy, tak som stretla vo vlaku jednu ženu, s ktorou som si hneď sadla, a rozprávali sme sa celú cestu. Potom som sa už musela postaviť k dverám, keďže o chvíľu som vystupovala, a ako som odchádzala k dverám, tak som sa ešte otočila, aby som jej povedala dovidenia, a ona že: „Dovidenia, ešte sa uvidíme.“ Zatiaľ som ju nevidela, tak som zvedavá, či ju ešte niekedy stretnem.
Ďalší zážitok bol, keď som cestovala s kamarátkou z Popradu do Margecian. Išli sme z turistiky a v kupé sme si sadli k dvom ženám a jednému chlapovi. Neskôr si prisadla aj jedna Ukrajinka a tá nám začala vysvetľovať, že pracovala v čokoládovni a vyrábala čokoládových Mikulášov a vajíčka, ale že musela odísť z Ukrajiny pred dvomi rokmi a teraz pracuje v automobilke. Keď sme už vystupovali s kamarátkou, tak nám dala do ruky nejaký papier. Bolo na ňom meno nejakej sekty, vlastne to bolo niečo ako vizitka. My s kamarátkou sme kukali na seba, že aha, že to už dáva zmysel, prečo sa stále usmievala a celkovo z nej išla taká zvláštna, ale pozitívna energia.
A do tretice. Keď som šla zo školy, ale tentokrát už z vysokej, tak si ku mne sadla partia dôchodcov, ktorí išli z turistiky. Mali už dosť vypité a vytiahli domácu, kávu, sladkosti, jedlo. Jeden pán mi ponúkol rožok s maslom a so šunkou, štamperlík vodky a kávu, ktorá bola bez cukru a bez mlieka, takže chutila hnusne. Dala som si všetko s nimi a ešte som aj zistila, že bývajú neďaleko mojej dediny a jedna žena z ich partie je príbuzná jedného môjho známeho. Svet je malý.
Lenka
Keď som išla vlakom z Košíc do Bratislavy, tak v Žiline nastúpila skupinka mladých ľudí, ktorí boli nabalení a bolo jasné, že cestovali zďaleka. Jeden chalan z ich partie bol veľmi unavený, ale nevyhľadával prázdne miesta na sedenie (bolo ich tam dosť). On sa rozhodol, že si ľahne na zem a bude spať ešte v uličke, kde užasne všetkým prekážal pri chodení. Nakoniec ho musela zobúdzať sprievodkyňa, ktorá mu kvapkala vodu na tvar, aby sa zobudil. Na túto skúsenosť nikdy nezabudnem
Majka
Na trase medzi Prešovom a Košicami zvykla chodiť babka so sekerou a kričať na celý vagón.
Daria
So mnou nikto zo známych nechce chodiť vlakom, pretože sa stále stane niečo zlé. Prvýkrát niekto skočil pod vlak. Druhýkrát chalan dostal epileptický záchvat a poslednýkrát, keď som šla vlakom z koncertu, tak sme stáli asi na každej druhej stanici a čakali na policajtov, lebo sa vždy niekto vo vlaku pobil. Krásna cesta z Bratislavy do Košíc.
Marta
Nejaký týpek, pravdepodobne nadrogovaný, počas jazdy ťahal ručnú brzdu. Policajti ho potom brali preč.
Maťo
Raz sa skupina týpkov vyhrážala revízorovi, že zavolajú na neho policajtov za to, že im nedá lístky.
Júlia
Cudzí chlap ma chytil za stehno, len tak. Bolo to už dávno, no stále si na to pamätám.
Veronika
Keďže pochádzam z ďalekého východu a cestovala som na vysokú školu do Nitry, zážitkov so ZSSK mám naozaj mnoho. Veľa z nich som už vytesnila (radšej), ale zapísalo sa mi do pamäti niekoľko momentov. Najvýraznejšie, a na to asi nikdy nezabudnem, si spomínam na „úprimnosť“ pána sprievodcu v regionálnom exprese medzi Nitrou a Leopoldovom. Do Nitry totiž nejde priamy spoj z Košíc, takže sa musíte dostať vlakom do Leopoldova a tu nastúpiť na rýchlik smerujúci z Bratislavy do Košíc. Samozrejme, regionálny expres takmer vždy mešká, a nie vždy sa stane, že vás prípojný rýchlik v Leopoldove počká – to sa mi stalo tiež viackrát.
Ale späť k príhode – keďže opäť regionálny vlak meškal, začínalo mi byť jasné, že rýchlik nepočká. Predsa len som však išla za sprievodcom, opýtať sa ho, či by sa s tým nedalo niečo urobiť. Po miernej hádke o tom, čo by s tým mal on akože robiť, a, musím priznať, že už aj mojej očividnej nevrlosti (predstavte si, že vás nepočká rýchlik, ktorým ste mali ďalších 5 hodín cestovať na opačný koniec krajiny, a vy musíte v Leopoldove na stanici čakať ďalšie dve hodiny na ďalší, pričom už nestíhate následný prípoj z Košíc ďalej), pán sprievodca ukončil hádku tým, že jeho absolútne nezaujíma, kam ja cestujem a aké problémy mi to spôsobí, pretože on vystupuje na ďalšej zastávke, takže to nie je jeho vec a ani problém, čo bude so mnou. A aby som nezabudla, samozrejme, že mi vynadal, že som zasraná a drzá. Samozrejme, keď sme sa sťažovali ZSSK, ich odpoveď bola, že daný sprievodca naše obvinenia odmieta.
Druhá príhoda – to bolo veľmi bizarné – sa nám stala so spolužiačkou, keďže sme opäť cestovali na trase Nitra – Leopoldov. Keďže na tejto trase bola výluka – to je inak tiež pravidelnosť ako meškanie vlakov -, museli sme byť z Nitry prepravení na jednu zo zastávok na trase do Leopoldova autobusmi. Zaujímavé ale bolo, keď sme už nasadli do autobusov, že šofér sa po nasadnutí všetkých cestujúcich nahlas celého autobusu opýtal, či niekto z nás nevie, ako sa ide na tú zastávku, kde nás má vyložiť, pretože on to nevie. V takej chvíli človek nevie, či žartuje, alebo to myslí vážne.
Pochopili sme, že nejde o vtip, tak moja spolužiačka vytiahla navigáciu a chudákovi šoférovi sme pomohli dostaviť sa na dané miesto. Samozrejme, väčšina mojich príbehov súvisí s meškaním a tým, že prípoje ZSSK hlavne do vzdialenejších častí našej krajiny často nečakajú. Takže, keď ostanete v zime visieť v Košiciach na stanici o 23:00 večer, nie je vám úplne do smiechu. Moje cesty z Nitry do Michaloviec nikdy netrvali toľko, koľko mali – vždy trvali viac a dovolím si tvrdiť, že ak som za päť rokov štúdia vysokej školy prišla domov načas dvakrát, tak to bude asi aj veľa.
A jedna fotka na záver od Veroniky na odľahčenie (pivo v hrnčeku):
