Z histórie poznáme mnoho zvykov, rituálov a obyčajov, ktoré dnes považujeme za desivé, morbídne či znepokojivé. Pravdou však je, že ľudia v minulosti sa na ne dívali úplne odlišnou optikou a tieto zvyky im často psychicky pomáhali.

Zaujímavým príkladom v tomto smere boli takzvaní pojedači hriechov (sin-eaters), ktorí sa spájali najmä s Anglickom či Walesom, ale našli by sme ich napríklad aj v dejinách Nemecka či balkánskych krajín. Kto vlastne pojedači hriechov boli a akú mali úlohu?

Hostina nad mŕtvolou

Pojedanie hriechov bola rituálna praktika, ktorá sa praktikovala po smrti človeka. Pokiaľ zomrel nečakane, prípadne sa kňazovi na smrteľnej posteli nestihol vyspovedať zo všetkých hriechov, verilo sa, že jeho duša nemôže vstúpiť do kráľovstva nebeského. Stále ju totiž ťažila vina. Bolo jej teda súdené blúdiť v mukách a nepokoji.

Ako ale dostať hriechy z niekoho, kto zomrel a logicky sa nemôže vyspovedať? Práve vtedy prichádzali na scénu pojedači hriechov. Prišli do domu, kde práve niekto zomrel, posadili sa nad jeho mŕtve telo a od domácich sa nechali hostiť. Najčastejšie jedli chlieb, prípadne iné pečivo, ktoré zapíjali vínom alebo pivom. Tieto pokrmy nezriedka jedli priamo z tela mŕtveho. Morbídne hodovanie malo za cieľ zbaviť nebožtíka hriechov a oslobodiť jeho dušu.

Ľudia totiž verili, že práve prostredníctvom jedla dokáže pojedač hriechov do seba vložiť všetky hriechy zosnulého. Keď obrad skončil, pojedač hriechov odriekal modlitbu, ktorá často znela takto: „Teraz ťa zbavujem večného bremena a dávam ti odpočinok, priateľu. Neblúď uličkami a našimi lúkami. Pre tvoj pokoj dávam ako zálohu svoju vlastnú dušu. Amen.“

Od pozostalých následne pojedač dostal na cestu nejaké ďalšie jedlo a drobnú finančnú čiastku. Neprekvapí, že túto prácu najčastejšie vykonávali ľudia z okraja spoločnosti, napríklad žobráci či tuláci. Získali tak jedlo a aspoň trochu peňazí.