Hollywoodske prekliatie menom Joker: Prečo táto psychopatická rola požiera duše svojich predstaviteľov?

V dejinách svetovej kinematografie existuje len málo postáv, ktoré by mali takú kultúrnu váhu a zároveň takú temnú povesť ako Joker. Komiksový nepriateľ Batmana sa za posledných 50 rokov už niekoľkokrát transformoval z prostoduchého klauna na šialený symbol anarchistického chaosu, nihilistického zla, hlbokej psychickej traumy a hlavne charizmatického filmového lákadla, ktorému nevie odolať žiadny divák.

Pre hercov sa táto rola stala ekvivalentom Shakespearovho Hamleta – je to méta, ktorú chce dosiahnuť každý, no len málokto z nej vyjde bez jaziev. V Hollywoode sa už roky šepká o „prekliatí Jokera“. Je to však skutočne nadprirodzená smola alebo len logický dôsledok toho, keď sa umelec pokúša dotknúť archetypálneho dna ľudskej príšernosti?

V tomto článku sa pozrieme na pôvod rešpektu k stvárneniu Jokera, jednotlivé prípady hereckých stvárnení a ich „trampoty“ – ale aj na živelné výsledky, vďaka ktorým sa odvaha, talent a niekedy aj choromyseľnosť hercov ako Joaquin Phoenix, Jared Leto a Heath Ledger navždy zapísala do dejín kinematografie.

Metodické herectvo na prahu šialenstva

Aby sme pochopili, prečo Joker „straší“ svojich predstaviteľov, musíme sa pozrieť na techniku, ktorú väčšina z nich využíva – tzv. Method Acting. Táto technika vyžaduje, aby sa herec úplne vtelil do postavy, žil jej životom a cítil jej emócie aj mimo zapnutých kamier. Keď však hráš postavu, ktorá nemá žiadne morálne zábrany, empatiu a ktorej jedinou motiváciou je sledovať svet v plameňoch, tvoja psychika začne nevyhnutne protestovať.

Joker nie je len postava, je to stav mysle. Vyžaduje izoláciu, sebapoškodzovanie (mentálne aj fyzické) a ponorenie sa do najtemnejších kútov vedomia. Ako uviedol uznávaný filmový kritik a psychológ Dr. Travis Langley: „Herec musí nájsť tú časť seba, ktorá je zlomená, a potom ju nechať ovládnuť zvyšok svojej osobnosti.“ Prečo by si však niekto niečo takéto vôbec robil?

Joker ako rešpektovaný obraz doby

Najočividnejším dôvodom je rešpekt k postave, ktorá sa naprieč rokmi stala kultúrnym synonymom zla. Klaunský princ zločinu sa v komiksovom svete prvýkrát objavil už na jar roku 1940 v komikse Batman #1 pod hlavičkou vydavateľstva DC Comics, zatiaľ čo jeho filmová a televízna premiéra prišla v januári roku 1966 v seriáli (a následne aj filme) Batman, kde ho s maskovanými fúzmi stvárnil herec Cesar Romero.

Od toho času sa ho chopili desiatky rôznych scenáristov, spisovateľov, ilustrátorov, hercov, režisérov a každý sa na jeho čisté plátno snažil načrtnúť tú kultúrne najaktuálnejšiu verziu, ktorá v retrospektíve perfektne ilustruje obraz doby.

Napríklad v stvárnení Heatha Ledgera môžeme vidieť jasnú inšpiráciu útokmi na dvojičky, Romerov Joker je pop-artový „prankster“ odzrkadľujúci bezstarostnosť a dôveru v systém pred Vietnamom či Watergate, keď bolo zlo prehľadné, smiešne a vždy porazené.

Ďalším bodom je rešpekt k hercom, ktorí stvárnili túto postavu predtým. Každý tvorca sa do tejto postavy snaží vniesť niečo nové a svojské. Následne je tam aj prirodzená a podivná fascinácia ľudí temnou stránkou ľudskosti, ktorú Joker dokonale ilustruje. Nemôžeme ani zabudnúť na Oscary, ktoré úloha Jokera priťahuje doslova ako magnet. Dalo by sa pokračovať aj ďalej – no my rovno zapálime tú rozbušku a pustíme sa do rozboru modernejších stvárnení tejto legendárnej úlohy.

Oldschool gangster Jack Nicholson a prvé varovanie

Prvýkrát sa o „nebezpečenstve“ postavy začalo otvorene hovoriť v roku 1989, keď si fialové sako obliekol Jack Nicholson vo filme Tima Burtona. Nicholson, známy svojou schopnosťou hrať šialencov (Osvietenie), pristupoval k Jokerovi s rešpektom, ktorý hraničil so strachom. Hoci jeho stvárnenie bolo podfarbené bizarnou komiksovou nadsádzkou, neskôr priznal, že ho postava vyčerpala.

Tu sa nám začína načrtávať prvý princíp toho, prečo je úloha Jokera taká nebezpečná. Ide o postavu, ktorá zo svojho predstaviteľa vytiahne úplne všetko. Herec musí hrať neustále na plné obrátky. Každé gesto je extrovertné, každá hláška i tón hlasu musia byť dokonale prirodzené, no zároveň nepredvídateľné a zanechávať za sebou pochybnosti.

Keď sa Nicholson v roku 2007 dozvedel, že Heath Ledger preberá túto rolu, jeho reakcia bola mrazivo stručná a prorocká. Reportérom vtedy povedal: „Varoval som ho.“ Táto veta sa stala základným kameňom legendy o prekliatí. Nicholson vedel, že Joker nie je rola, ktorú si človek večer po natáčaní odloží v šatni spolu s kostýmom. Je to entita, ktorá s hercom ide domov, do postele a do snov.

Tragédia Heatha Ledgera

Smrť Heatha Ledgera vo veku 28 rokov, len pár mesiacov po dokončení natáčania Temného rytiera, zmenila polemiku o prekliatí na celosvetovú senzáciu. Ledgerov prístup k Jokerovi bol bezprecedentný. Na mesiac sa zavrel do hotelovej izby v Londýne, kde si viedol „Jokerov denník“ plný desivých kresieb, výstrižkov z novín a nenávistných myšlienok. Cvičil hlas, smiech a pohľad, až kým sa v zrkadle prestal vidieť ako Heath.