Artuš, Arthur, Artōrius. Tieto mená neodkazujú na nikoho iného než legendárneho kráľa Artuša. Počul o ňom zrejme každý. Niekto si vybaví, že malo ísť o bájneho anglického vojvodcu, iní si možno spomenú aj na Rytierov okrúhleho stola, meč Excalibur, čarodejníka Merlina či hrad Kamelot.
Príbehy o kráľovi Artušovi a jeho rytieroch sa k nám dostávajú nielen v knihách, ale aj v podobe rôznych filmov či seriálov. Kde však majú svoje korene? A ako sa na kráľa Artuša pozerajú historici? Mohol naozaj existovať, alebo ide len o prejav ľudovej tvorivosti?
Udatný hrdina
Podľa legiend sa Artuš narodil niekedy v 5. storočí. Jeho rodičmi boli kráľ Uther Pendragon a kráľovná Igrain. Narodil sa ako nemanželské dieťa, keďze jeho matka bola manželkou cornwallského vojvodu Gorloisa. Čarodejník Merlin však Pendragonovi pomohol a na vojvodu ho premenil.
Tak sa Pendragon dostal na hrad Tintagel, kde s Igraine splodil Artuša. Gorlois v tom čase zahynul v boji s Pendragonovými vojskami a malý Artuš bol zverený do opatery Merlina a sira Ectora. Nikto o jeho pôvode nevedel a pravda o ňom začala vychádzať najavo až po Pendragonovej smrti.
Kráľom sa stal, keď čarodejník Merlin zvolal rytierov na slávnostný turnaj, kde sa nachádzala skala so zabodnutým mečom. Na kameni sa skvel nápis: „Kto tento meč vytiahne, bude kráľom Anglicka podľa práva i rodom.“ Vytiahnuť meč sa pokúsilo mnoho skúsených rytierov, ale žiadny z nich to nedokázal. Napokon sa to podarilo práve Artušovi.
Artušov pád
20-ročný mladík sa tak stal kráľom. Niektorí tvrdia, že oným mečom bol bájny Excalibur, ten ale v skutočnosti dostal Artuš až neskôr od Panej jazera. Merlin pôvodne Artušovi radil, ale napokon sa ich cesty rozišli, keďže Artuš si za manželku vzal krásnu Guineveru. Čarodejník s tým nesúhlasil, pretože z vízie budúcnosti vedel, že táto žena privedie do skazy celé kráľovstvo.
Artuš po Merlinovom odchode vytvoril spoločenstvo oddaných rytierov, ktoré sa nazývalo Rytieri okrúhleho stola. Jedným z nich bol aj mladý Lancelot, ktorý sa stal najlepším Artušovým priateľom. Neskôr sa však zamiloval do Guinevery a Artuša zradil. Kráľ sa rozhodol poraziť ho vojensky, ale napokon plány zmenil, keď sa jeho syn Mordred na Kamelote sám vyhlásil za kráľa. Nasledovala bitka, ktorá znamenala smrť Artuša, ale aj ďalších rytierov.
Báje a legendy o Artušovi sú veľmi bohaté, komplexné a epické, takže ich na tomto mieste nemôžeme zreprodukovať úplne všetky. Súhrnne sa nazývajú artušovské legendy a rozprávajú nielen o dobrodružstvách Artuša, ale aj jeho oddaných rytierov, o bojoch proti nepriateľom a nadprirodzeným tvorom či hľadaní svätého grálu.
Jednou z najznámejších legiend je anonymný epos Sir Gawain a Zelený rytier zo 14. storočia, ktorý sa neskôr dočkal mnohých adaptácií (v ňom je však Artuš len vedľajšou postavou).
Existoval?
Dajme teraz legendy bokom a pozrime sa na historické pramene. Skutočne v nich nájdeme dôkaz o tom, že kráľ Artuš existoval? No, je to trochu komplikované. Prvýkrát sa s Artušom stretávame vo welšských a bretonských spisoch. Vôbec prvá písomná zmienka o ňom sa nachádza v spise Historia Brittonum z 9. storočia, ktorá je pripisovaná welšskému historikovi a klerikovi Nenniovi.
Ten v ňom popísal hneď dvanásť hrdinských bitiek, ktorých sa Artuš zúčastnil. Popisuje ho ako nesmierne schopného vojvodcu, ktorý mal v bitke o Mons Badonicus vlastnoručne zabiť 960 mužov. Nennius popisuje jeho udatnosť, silu a zobrazuje ho ako kľúčovú postavu v boji proti Sasom.
Historici však pochybujú, že ide o hodnoverný dokument. Tvrdenia v ňom považujú za prehnané a zveličené. Pokiaľ by aj niekto ako Artuš existoval, len ťažko mohol byť taký dokonalý, ako ho podáva Nennius. Zaujímavé ale je, že podľa týchto raných zmienok nebol Artuš kráľom.
Je označovaný ako vojvodca (dux bellorum), vojak (miles) či veliteľ (ameraudur). Nebojuje tiež len so Sasmi, ale aj s rôznymi mytologickými a nadprirodzenými potvorami (obrovské mačacie obludy, draky, obri či čarodejnice).
Skutočný základ pre artušovské legendy tak, ako ich poznáme dnes, položil až historik Geoffrey z Monmouthu vo svojom diele Historia Regum Britanniae z 12. storočia. Hoci je dokument štylizovaný ako historický životopis, v skutočnosti je do veľkej miery fiktívny.
Práve Geoffrey ale ponúkol podrobnejší popis Artušovho života. Prvýkrát v ňom nájdeme už spomínaný Excalibur, Merlina, Rytierov okrúhleho stola či zradného Mordreda. Motív svätého grálu sa ale objavuje až neskôr a vytvoril ho básnik Chrétien de Troyes.
Geoffreyho text pravdepodobne čerpá aj z historických skutočností, ale do veľkej miery ide o autorovu fantáziu (inšpirovanú staršími bájami a legendami). Podľa historikov teda nejde o dôkaz toho, že Artuš skutočne existoval.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
