História prináša plno hrozivých nehôd, ktoré otriasli celým svetom, no len málo z nich je takých tragických, ako bol takzvaný incident Byford Dolphin, ktorý sa odohral v roku 1983. Potápači zomreli takou ukrutnou smrťou, ktorú si nezaslúži naozaj nikto. Ako opisuje portál HowStuffWorks, táto tragédia je dodnes zlomovým momentom v komerčnom potápaní, vďaka ktorej sa výrazne zmenili opatrenia, samozrejme, k lepšiemu a najmä bezpečnejšiemu štádiu.

Celé to začalo celkom nevinne. V roku 1974 bola dokončená výstavba hlbokomorskej ťažobnej plošiny Byford Dolphin, kde sa ťažila ropa. Časť tejto plošiny bola nad vodou, zatiaľ čo druhá pod ňou. Plošina sa viac-menej vznášala a väčšina práce bola vykonávaná z hornej časti, odkiaľ išla ťažobná hlavica až na morské dno. Významnou súčasťou celej plošiny bolo jej vybavenie na saturačné potápanie.

Saturačné potápanie nie je sranda

Asi sa pýtaš, že čo je to vlastne nejaké saturačné potápanie. Samotná plošina bola schopná ťažiť až do hĺbky 6 100 metrov, bolo preto potrebné, aby boli k dispozícii potápači, ktorí by sa dokázali ponárať do naozaj veľkej hĺbky kvôli údržbe a rôznym opravám.

V žiadnom prípade nejde o ľahkú prácu, takéto saturačné potápanie je veľmi náročné, keďže ho sprevádzajú viaceré prekážky, od veľkej zimy cez nebezpečné prostredie, v ktorom žijú rôzne zvieratá, až po fakt, že v takejto hĺbke nie je takmer nič vidieť. Najhoršie však je, že ľudské telo zďaleka nie je stavané tak, aby zvládlo enormný tlak, ktorý sa v takejto hĺbke nachádza.

Ropná plošina Byford Dolphin na súši

Práve tlak je veľkým obmedzením. Problémom je, že tlak pod vodou dokáže svojou silou stlačiť molekuly plynného dusíka, ktoré dýchame, čo spôsobuje, že sa dusík rozpustí v krvnom obehu. To by až taký problém nebol, horšie je to, keď sa potápač začne vynárať príliš rýchlo. V dôsledku veľkej zmeny tlaku sa začnú formovať bublinky, ktoré sa rapídne rozširujú, aby sa znova sformoval dusík opäť v plynnej verzii.

V praxi sa stane, že rýchla zmena na bublinky spôsobí upchanie krvného obehu a celkovo sa zastaví cirkuláciu krvi, vrátane srdca. Potápači to teda nemajú vôbec ľahké, a na to, aby mohli bezpečne fungovať pod vodou, tak sa musia vynárať pomaly, aby sa im vyrovnal tlak. To je však veľmi nepraktické, hlavne v kontexte saturačného potápania.

Na takúto prácu sa preto využívajú špecializované zariadenia, takzvané hyberbarické komory, ktoré sa ponárajú hlboko pod vodu. Na to, aby sa do nich potápači dostali v bezpečí, sa využívajú potápačské zvony, v ktorých sa im vyrovná tlak a následne sa dostanú do týchto zariadení, kde dokážu žiť až 28 dní.

Všetko je veľmi komplikované a vyžaduje si to veľké prípravy. Technici zabezpečia, aby sa do hyberbarickej komory dostala zmes vzduchu, ktorý potápači bezpečne dýchajú pod vodou. Ďalej je tu tím, ktorý má na starosti samotný potápačský zvon, ten ho spúšťa a zároveň kontroluje potápačov pri práci. V celom procese sú zapojení dokonca aj kuchári, ktorí varia pre potápačov hlboko pod vodou.