V dnešnej dobe patria vtipy o najvyšších politických predstaviteľoch štátu k tým najpopulárnejším. Premiér, predseda parlamentu a mnohí ďalší dostávajú (celkom oprávnene) neuveriteľné náklady a musia to jednoducho pretrpieť. Pred pár desiatkami rokov bolo všetko inak a za nevhodný humor sa išlo do basy. Žilo sa v podmienkach, v ktorých sa vtipy o mocných hovorili len v kruhu dôverných známych.
Nepriaznivú situáciu pre humor v podmienkach komunistického režimu veľmi trefne ilustruje zbierka Tisíc a jeden vtip, z ktorej sme vybrali niekoľko vtipov nižšie, a pomerne nový ruský film. Humorista je príbeh sovietskeho komika Borisa Arkadija, ktorý patrí k najväčším hviezdam zábavného priemyslu ZSSR 80. rokov.
Humor je o slobode a každý humorista skôr či neskôr narazí na mantinely doby. To sa stane aj Borisovi, ktorý stojí pred dilemou, či naďalej so sklonenou hlavou slúžiť vláde, alebo zabojuje za slobodu. Film získal skvelé hodnotenia od odborníkov, aj od bežných divákov.
Podobné prípady poznáme aj od nás, keďže Československá socialistická republika, ako vazalský štát, do veľkej miery kopírovala dianie v ZSSR. Mnohé z nasledujúcich vtipov sú zo zbierky Tisíc a jeden vtip, ktorú v roku 1969 vydal Ján Kalina. Niektorými fórmi si autor poštval vtedajších papalášov, ktorí zariadili, aby skončil na dva roky za mrežami a kniha bola zakázaná.
Opäť sa ale ukázalo, že humor je najlepšia zbraň proti hlúposti. Kvalita knihy, spolu s jej ilegalitou, ju premenili na kultové dielo, ktoré si ľudia vážili ako cenný poklad. Bola svetielkom slobody a symbolom boja proti režimu. Tisíc a jeden vtip je unikát, ktorý rozhodne pobaví aj dnes. Toto je krátke zhrnutie vtipov o komunistickej totalite a dobe, ktorá viedla k ich vzniku:
Tesne po nástupe komunistického režimu boli represie najtvrdšie. Vtedy za nemiestny vtip mohol človek dostať niekoľko rokov pracovných táborov, odkiaľ sa nemusel vrátiť živý. Situácia sa o niečo zlepšila po smrti Stalina a Gottwalda (1953). V 60. rokoch nastal odmäk v podobe Pražskej jari, no po invázii z augusta 1968 sa veci opäť vrátili do starých prísnych koľají.
– Súdruh Stalin, aké máte hobby?
– Zbieram vtipy o mne.
– A koľko ich už máte?
– Asi tak dva a pol gulagu.
V období kultu osobnosti istý časopis vraj vypísal súťaž o najlepší politický vtip. Prvá cena bola: šesť rokov…
Na Červenom námestí stojí nastúpená čestná rota. Pri prehliadke ktorýsi z vojakov kýchne.
– Kto to kýchol? – pýta sa Stalin.
Nijaká odpoveď.
– Ratatata! – guľometná paľba skosí prvý rad vojakov.
– Kto to kýchol? – pýta sa Stalin druhý raz.
Zase nijaká odpoveď.
– Ratatata! – guľometná paľba skosí aj druhý rad.
– Kto to kýchol? – pýta sa Stalin po tretí raz.
Z tretieho radu sa ozve nesmelý hlas:
– Ja…
– Na zdravie! – zvolá bodro Stalin.
Dvaja priatelia sa stretli po dlhom čase.
– Kde si bol tak dlho?
– Pätnásť rokov som bol zavretý.
– Za čo?
– Za nič.
– Netáraj! Za nič bolo desať rokov!
Komunistický režim vychádzal z mnohých protichodných myšlienok, prekážalo to jedine „protištátnym živlom“. Pravda bola síce jedna, len mala tendenciu dosť rýchlo sa meniť. Zo dňa na deň bol z priateľa nepriateľ a z hrdinu darebák.
– „Čo je to socializmus?“ pýta sa syn otca.
– „Vieš, bol raz jeden veľký muž, vlastne bol skôr malý, a volal sa Lenin. Ale on sa vlastne nevolal Lenin, ale Uľjanov, no a mal jedného kamaráta. Vlastne to ani nebol kamarát, ale riadny pes, a volal sa Stalin. Ale v skutočnosti sa volal Džugašvili, no a tí dvaja urobili spolu Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. V podstate to nebola revolúcia, ale prevrat, a nebola v októbri, ale v novembri.
– „No to je teda poriadny bordel…“
– „No vidíš, pochopil si to!“
Jedno ráno počas bilaterálnych mierových rokovaní sa prezidenti USA a ZSSR rozhodli pretekať v behu. Sovietsky prezident prehral. Rádio Jerevan potom ohlásilo: „V bežeckých pretekoch sa náš milovaný súdruh Brežnev umiestnil na čestnom druhom mieste, zatiaľ čo prezident USA skončil predposledný!“
– Je pravda, že pred mesiacom v Moskve na červenom námestí rozdali 500 osobných áut?
– Je to pravda, ale s menšími opravami. Nebolo to pred mesiacom, ale pred týždňom, nie v Moskve na Červenom námestí, ale v Leningrade na Nevskom prospekte, nebolo to 500 osobných áut, ale 50 bicyklov, a nerozdali ich, ale rozkradli.
V moskovskom múzeu sprievodca vedie zahraničných turistov do sály vynálezcov.
– Na tejto stene vidíte obrazy troch slávnych vynálezcov, – vraví. – Ten sprava je Telefon Telefonovič, ktorý vymyslel telefón. Ten zľava je Radion Radionovič, ktorý vymyslel rádio.
– A kto je ten uprostred? – pýta sa turista.
– Ivan Ivanovič. Ten je spomedzi nich najdôležitejší. Vymyslel Telefona Telefonoviča a Radiona Radionoviča.
V sibírskom pracovnom tábore sa pýta jeden trestanec druhého:
– Prečo si tu?
– Lebo som sa v tridsiatom deviatom zle vyjadril o súdruhovi Popovovi. A ty?
– Lebo som sa v štyridsiatom treťom dobre vyjadril o súdruhovi Popovovi.
Nato sa obidvaja obrátia na tretieho.
– A ty?
– Ja som súdruh Popov.
Tí, ktorým komunistická totalita vážne ublížila, sa riadili heslom „mŕtvy komunista – dobrý komunista“.
Na smrteľnej posteli má umierajúci posledné prianie, aby ho prijali do KSČ.
„A na čo ti to bude?“ pýta sa uplakaná manželka.
„Nechcem, aby si plakala, vieš, akú si vždy mala radosť, keď umrel komunista.“
Kričí bača na druhý kopec kolegovi bačovi: „Janóóó, vieš, čo je nového? Brežnev zomrééél!“ ,,Čožééé?“ „Brežnev zomrééél!!“ „Čo si to vravééél?“ „Brežnev zomrééél, čo si hluchýýý?“ „Ale nie som, no pekne sa to počúúúva!“
Ťažkopádne a neefektívne plánované hospodárstvo bolo stálicou vtipov. Asi v každom jednom okamihu socialistického režimu existovali základné tovary, ktoré nebolo dostať. A keď sa aj dali kúpiť, tak jedine za slušný balík či na čiernom trhu.
– každý mal prácu
– hoci mal každý prácu, nikto nič nerobil
– hoci nikto nič nerobil, plán sa plnil nad 100 percent
– hoci sa plán plnil nad 100 percent, nikde ničoho nebolo
– hoci nikde ničoho nebolo, predsa mal každý všetko
– hoci mal každý všetko, predsa všetci kradli
– hoci všetci kradli, nikdy to nikde nechýbalo
V reštaurácii I. cenovej skupiny.
– Doneste mi čaj bez rumu.
– Rum nemáme, môže to byť bez citróna?
Americký, francúzsky a slovenský motorista sa stretli v nebi. Ako to už býva, hneď sa začali rozprávať, ako sa sem dostali. Američan referuje:
– Hnal som sa po autostráde stosedemdesiatkou, dostal som šmyk a už to bolo.
Na rade je Francúz:
– Šiel som stodvadsiatkou, ale obzrel som sa za fešnou ženou a vrazil som do stĺpa.
Tu sa ozve Slovák:
– Ja som si kúpil embéčku a umrel som od hladu.
V socialistickom poľnohospodárskom podniku sa pýtajú predsedu:
– Aké výsledky ste dosiahli v pestovaní kapusty?
– Minulý rok sme zasadili 5 hektárov kapusty a všetku nám ju zožrali húsenice.
– A aké opatrenia ste prijali tento rok?
– Tento rok sme vysadili 50 hektárov kapusty, nech sa tie ku*vy zadrhnú.
Po druhej svetovej vojne sa na Labe stretol americký vojak so sovietskym vojakom, ktorému došiel v motore benzín.
– Choď k najbližšej pumpe, – vraví mu Američan, – tam si kúpiš!
– Bez žiadosti? Bez povolenia? Bez čakania?
– Pravdaže, prídeš k pumpe, natankujú ti, zaplatíš…
– Pekný chaos!
V období, keď bol katastrofálny nedostatok základného tovaru, prišiel do obchodu so zámkami kunčaft.
– Prosím si patentnú zámku.
– Nemáme.
– Visiacu zámku.
– Nemáme.
– Tak obyčajnú.
– Nemáme.
– Prečo máte vlastne otvorený obchod?
– Lebo nemáme zámku.
Náš pionier nadviazal korešpondenciu s ghanským pionierom. V prvom liste mu africký chlapec napísal:
– Máme sa dobre. Sú prázdniny, celý deň sa kúpeme, jeme banány a chodíme nahí.
Náš pionier mu odpovedal:
– Aj my sa máme dobre. Tiež máme prázdniny, tiež sa kúpeme, a keby sme celý deň jedli banány, tiež by sme chodili nahí.
Skúsenosť s totalitným režimom bola rovnaká aj v ostatných krajinách sovietskeho bloku a srandovalo sa teda všade rovnako. Mnohé vtipy preto prirodzene prechádzali z krajiny do krajiny, kde sa postupne prispôsobili lokálnym reáliám.
V Albánsku prestali vyrábať postele. Dôvody:
Umelci spia na vavrínoch.
Funkcionári majú na ružiach ustlané.
Nepriateľ nespí.
Ľud bdie.
Vojaci a bezpečnosť stoja na stráži.
A zvyšok sedí.
Naháňajú ľudia v Rumunsku chlieb s maslom. Chlieb uteká ako vládze a keď už naozaj nemôže, zbadá rezeň, ktorý si opretý o bránu pokojne pofajčieva.
„Hej, chlieb, kam bežíš?“ pýta sa rezeň. „Ľudia ma naháňajú!“ dychčí chlieb.
„Schovaj sa za mňa,“ vraví rezeň pokojne, „mňa tu nikto nepozná!“
V Budapešti prišiel na návštevu príbuzných krajan z ďalekej cudziny.
– Ako sa vám vodí? – pýtal sa.
– Ďakujem, nemôžeme sa sťažovať, – odvetil pán domu. – A vám?
– My sa máme, chvalabohu, dobre, ale sťažovať sa môžeme.
Veľká nočná razia v uliciach Budapešti. Kovács nemá pri sebe osobný preukaz, predvedú ho na bezpečnosť, na smutne preslávenú Andrássyho 60. Zmlátia ho. Kovács sa zúfalo bráni:
– Môžete si zistiť moju totožnosť. Volám sa István Kovács, bývam na Kossuthovej 7, spýtajte sa domovníka. Bezpečnosť teda vyšle svoj orgán, ale ten zistí u domovníka, že na Kossuthovej 7 nijaký Kovács nebýva. Občan bez legitimácie ešte raz dostane svoje. Vtom vojde na strážnicu starší dôstojník. Prekvapene zvolá:
– Súdruh Kovács! Čo tu robíte?
– Súdruh major, vy poznáte tohto človeka? – pýtajú sa ho s údivom.
– Pravdaže. To je István Kovács, môj sused z Kossuthovej 7.
Konečne ho teda, riadne zrichtovaného, pustia domov. Len čo sa objaví v bráne, vybehne zdesený domovník.
– To ste vy, súdruh Kovács? Preboha, zmiznite, hľadala vás polícia, ale ja som vás zatajil!
Hoci komunistický režim v Československu padol už pred 30 rokmi, niektoré dobové vtipy sú bolestivo aktuálne aj dnes…
Na bratislavskej Hlavnej stanici príde k informačnému okienku cestujúci. Prosím vás, mohli by ste mi povedať, kedy odchádza vlak do Žiliny o 8,45?
