Psychológia je jedna veľká veda už niekoľko rokov. Človeka dokážeme odhadnúť už len na základe toho, aký má postoj tela či ako gestikuluje. Tak ako vieme človeka čítať navonok, to kompetentní vedia aj z jeho vnútra. Aj 5 minút, ktoré prežiješ počas dňa, ti môže zmeniť život a spôsobiť traumy, o ktorých ani nevieš.

To, ako sa správaš a reaguješ na rôzne podnety, je vždy kompenzáciou niečoho hlbšieho. Pri zažívaní stresu môže každý človek zažívať niečo iné. Niekto sa prejedá, niekto cíti nechutenstvo a niekto je na ľudí nepríjemný. Prečo to tak je a čo o nás hovorí nielen náš výzor, ale aj vnútro?

Na odpovede na otázky sme oslovili mentálneho kouča Radka Šefčíka, ktorý sa okrem life koučingu venuje aj koučingu zápasníkov MMA a iných športovcov. V rámci koučingu sa venoval osobnostiam ako Attila Végh, Dominika Cibulková, Ivan Buchinger či Libor Hudáček.

Venujete sa iba fighterom, alebo aj vzťahom či niečomu inému?

Koučing mám pre 15 štýlov športu – tenis, futbal, hokej, MMA, veslovanie, golf, streľba, jazda na koni a tak ďalej. Je to preto, že v športe sú si princípy veľmi blízke. Samozrejme, človek potrebuje ten šport pochopiť do detailu, aby mohol koučovať, ale princípy sú rovnaké.

Nerobím len MMA, ale je mi najbližšie v tom štýle, že ja som vzišiel z MMA a z kontaktných športov. Cez tréning v kontaktom športe a tréning špeciálnych jednotiek mi to je najbližšie, čo sa týka mentálnej stránky. Nerobím len MMA, ale aj ďalšie športy – to je nejakých 50 %, a potom robím klasický life koučing a tiež nejaké hlbšie veci, napr. prácu s traumami.

Niekedy bola práca mentálneho kouča takpovediac „tabu“, čo sa zmenilo?

Myslím, že práca s hlavou sa dostala do mainstreamu, navyše má koučing rastúcu tendenciu. Už pred covidom sa začala posúvať hore a covid ju vlastne ešte viac posunul tým, že ľudia si začali uvedomovať, že nás hlava určitým spôsobom ovplyvňuje, a cez množstvo koučerov a motivačných speakerov sa dostala do mainstreamu. Koučing sa stal mainstreamovým odborom a ľudia začali zisťovať, že je tu niečo, čo bolo v minulosti tabu, bolo to v pozadí. Pamätám si rok 2000, keď o koučingu nikto nič nevedel. Neboli žiadne koučingové asociácie, nebolo tu nič.

Odbor, prakticky, vznikol v Amerike, ale veľmi sa zmenil, pretože ľudia začali zisťovať, že hlava im môže pomôcť. Na druhú stranu sa o tom začalo hovoriť aj v profesionálnom športe. To znamená, že mnoho high level hráčov to začalo medializovať, čo v tom období, keď som začínal, nikto nechcel medializovať, pretože to brali ako konkurenčnú výhodu alebo slabinu. Tí najlepší hráči na tom pracovali, čím sa to tiež dostalo do mainstreamu.

Ak by ste to mali zovšeobecniť, aký je asi najväčší problém, kvôli ktorému k vám ľudia prichádzajú?

To je ťažká otázka, pretože pri športe záleží na životnej fáze, v ktorej sa človek nachádza, koľko má rokov. Pri športovcoch, ktorí majú 15-20 rokov, je to klasika – očakávania, strach zo zlyhania, naplnenie očakávania rodičov, koncentračné problémy, poruchy pozornosti.