Gayovia končili na popravisku
Asi netreba zdôrazňovať, že v stredoveku mali naozaj ťažké časy gayovia, lesby či bisexuáli. Tých cirkev považovala za odporné bytosti (v jej očiach to v podstate ani neboli ľudia) a nazývala ich „sodomitmi“. Pokiaľ niekoho pri homosexuálnom styku pristihli, často ho odsúdili na trest smrti.
Napriek tomu máme dôkazy, že aj v tomto období existovala (najmä vo veľkých mestách) početná gay subkultúra, ktorá ale bola väčšinovému oku dobre skrytá.
Pravdou však je, že naozaj nebezpečné to pre ľudí s menšinovou orientáciou začalo byť až v ranom novoveku (teda medzi 16. a 18. storočím). V týchto dobách vypukol priam hon na týchto ľudí a mnoho z nich skončilo na popravisku. Tam im buď odsekli hlavu, alebo ich upálili zaživa. Záviselo to od „závažnosti zločinu“.
Vtedajšie zákony ich dávali na rovnakú úroveň so zoofilmi či nekrofilmi. Problémy ale mohli mať aj heterosexuáli, špeciálne ak sa pri intímnom styku oddávali „neštandardným“ polohám. Trest smrti za „sodomiu“ zrušil až Jozef II. v roku 1787. Zákonník ju síce stále považoval za trestný čin, ale „páchateľov“ už nepopravovali. Väčšinou ich zavreli do väzenia, prípadne im uložili fyzické tresty.
Ľudia si užívali aj napriek zákazom
Čo si však budeme nahovárať, schopnosť kontroly cirkevníkov v takto intímnych záležitostiach bola naozaj veľmi malá. Mnohí ľudia však v stredoveku skutočne boli pod silným vplyvom náboženstva a zo strachu pred pekelnými plameňmi sa odporúčaniami kňazov riadili.
Bolo by ale naivné myslieť si, že tak robili všetci do jedného. Aj stredovekí ľudia si totiž dokázali užívať a na nejaké zákazy či príkazy sa príliš neohliadali. Cirkev tiež nemala páky úplne všade. Svedčí o tom aj fakt, že aj vo veľkých mestách fungovali bordely. Nie nadarmo sa hovorí, že prostitúcia je najstarším remeslom.
Hoci sa na tieto „pracovníčky slasti“ nazeralo ako na hriešne stvorenia a pohŕdali nimi aj bežní ľudia, bordely boli v mestách tolerované. Prečo? Dôvody boli ekonomické: skrátka prisypávali do pokladnice ďalšie peniaze. Existovali síce snahy prostitútky vyhnať, tie ale nikdy neboli úspešné.
O tom, že ľudia v stredoveku dokázali brať intímny styk ako prostú radosť, svedčia aj drobné eroticko-humorné veršované príbehy známe ako fabliaux. Popularite sa tešili vo Francúzsku medzi 12. a 14. storočím a väčšinou boli anonymné.
Z dnešného hľadiska by sme ich mohli klasifikovať ako pornografické. Nechýbal im však ani humor (často veľmi fekálny) a vysmievanie sa z dogiem cirkvi. Hrdinami boli často kňazi či predstavitelia kléru, ale aj ľudia z okraja spoločnosti: zlodeji, žobráci či prostitútky. O obsahu týchto príbehov čo-to naznačia už ich názvy: Rytier, ktorý prinútil ku*vy hovoriť, Panna, ktorá nepočula súloženie či Kňaz, ktorý nakúkal.
Fabliaux inšpirovali aj spisovateľa Geoffreyho Chaucera pri tvorbe jeho slávnej zbierky Canterburské poviedky a Giovanniho Boccacia v jeho zbierke Dekameron.
