Narodil sa v Nigérii, no učarovalo mu Slovensko. Športovec, certifikovaný osobný tréner a influencer v jednom, Prince Samuel žije už viac ako sedem rokov v Bratislave. Vyrastal v Lagose, pričom dvere do sveta, v tomto prípade na Slovensko, mu otvoril futbal. Dnes pôsobí ako fitness kouč, inštruktor reformer pilatesu, no taktiež súťažne behá za klub STU a tvorí obsah na sociálne siete.
Na Instagrame ho sleduje viac ako 98-tisíc fanúšikov, slovenských aj zahraničných. Publikum si podmanil svojou príjemnou náturou a nezameniteľným zmyslom pre humor, do ktorého sme sa zaľúbili aj tu u nás v EMEFKA. K jeho najvirálnejším videám patria práve tie, v ktorých približuje sledovateľom zákerné nástrahy slovenského jazyka aj prekvapivé súčasti života v našej krajine pod Tatrami.
V dnešnom exkluzívnom rozhovore nám prezradil zákulisné pikošky svojho života na Slovensku. S priamymi prejavmi rasizmu či diskriminácie sa, našťastie, nestretol, zato má bohatý repertoár vtipných príhod, ktoré by nemali zapadnúť prachom. Od najväčších kultúrnych šokov až po jazykové faux pas na futbalovom tréningu, nazri spoločne s nami do jeho súkromia.
Ahoj, v prvom rade sa ti chceme poďakovať, že s nami páchaš tento rozhovor. Povedz nám na úvod, čo ťa najviac šokovalo po príchode na Slovensko?
Hneď po príchode ma zarazilo počasie, keďže takúto zimu som ešte nezažil. Moja prvá myšlienka bola: „Slováci žijú v mrazničke!“ Ako ďalšie ma, vo veľmi pozitívnom zmysle slova, prekvapilo, že ľudia dodržiavajú dopravné predpisy. V Nigérii ľudia vnímajú semafory skôr ako cestné dekorácie a podľa nálady sa rozhodujú, či ich budú ignorovať alebo nie. (smiech) Vo svojom voľnom čase som teda vybehol na terasu a skrátka si užíval upokojujúce zvuky ulice a prichádzajúcich áut. Kto kedy navštívil mestá ako Lagos, New York či Londýn, vie, že s Bratislavou sa to nedá porovnať.
Ako vnímaš Slovákov ako ľudí? V čom sa najviac líšia od Nigérijčanov?
Slováci majú dobré srdcia, bez debát. Ale musíš sa k nim prepracovať – napríklad po tom, čo ti navrhnú, že im konečne môžeš tykať. (smiech) Najväčším rozdielom je celková nálada. Nigérijčania sa usmievajú len tak pre nič za nič a vedia oceniť aj drobnosti ako slnko, dážď či jedlo. A presne to je vec, ktorú by som rád vniesol aj do slovenskej kultúry. Na druhej strane si želám, aby Nigérijčania mali viac zo slovenskej civilizovanej mentality.
Na sociálnych sieťach aktuálne fičia tvoje videá o učení sa slovenčiny. Vybavuješ si nejaké vtipné momenty, ktoré mala na svedomí práve jazyková bariéra?
Prvá vtipná príhoda, na ktorú nikdy nezabudnem, sa odohrala na futbalovom tréningu. Zakaždým, keď niekto dostal loptu, jeho spoluhráči zakričali „sám“. Keďže moje priezvisko je Samuel, v tom momente som si myslel, že kričia na mňa a chcú, aby som loptu prebral. Celý zápas som behal z jedného konca ihriska na druhé a mal pocit, že musím byť všade.
Po tréningu som sa spýtal jedného chalana, prečo po mne všetci neustále kričali. To som až taký dobrý? pýtal som sa. A on mi odpovedal: „Prepáč, že ťa sklamem, ale ,sám‘ znamená, že máš loptu a nie sú okolo teba žiadni protihráči.“ Cítil som sa veľmi zneužito. (smiech)
Slovenčina patrí medzi veľmi náročné jazyky. Čo ti pri jej učení robí najväčší problém?
Skloňovanie. Ktokoľvek ho vymyslel, musel byť nejaký mág. V angličtine som jednoducho Prince, ale v slovenčine dávaš niečo Princovi, prichádzaš s Princom, odchádzaš bez Princa. A keby sme boli dvaja, tak sme Princovia, s Princami, o Princoch… Je toto vôbec možné? Nemá to konca!
Mnohí Slováci v týchto dňoch Slovensko opúšťajú, pretože ho nepovažujú za dobrú krajinu pre život. O to prekvapivejšie je, keď si ho niekto vyslovene zvolí. Čo sa tebe na ňom tak páči, že si sa rozhodol, že chceš žiť práve tu?
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
