Známy film Terminál od Stevena Spielberga si iste videl. Hlavný hrdina Viktor Navorski (Tom Hanks) v ňom ostane uväznený na americkom letisku, pretože v jeho rodnej Krakozhii došlo k vojenskému prevratu. Kvôli rôznym byrokratickým prekážkam sa nemôže vrátiť domov, ale nemôže ani vstúpiť na pôdu Spojených štátov.
Jeho domovom sa tak stáva letisko. Zaujímavé ale je, že tento film vychádza zo skutočných udalostí. Konkrétne sa inšpiroval životným osudom iránskeho utečenca Mehrana Karimiho Nasseriho. Niečo viac si o ňom povieme práve v tomto článku.
Odchod z rodného Iránu
Mehran Karimi Nasseri sa narodil v roku 1946 v meste Masjed Soleiman v Iráne. Jeho otec bol lekár, matka škótska zdravotná sestra. V roku 1973 odcestoval do Veľkej Británie, aby tam študoval na vysokej škole, ale neskôr sa vrátil do rodného Iránu. Sám Nasseri tvrdil, že ho z Iránu vyhostili za protesty proti šáhovi Mohammadovi Rezá Pahlavímu. To sa malo stať v roku 1977, avšak s odstupom rokov bolo toto tvrdenie spochybnené s tým, že Nasseri nebol k odchodu z krajiny prinútený, ale odišiel sám.
Nech je, ako chce, Nasseri sa uchádzal o azyl vo viacerých európskych štátoch. Kvôli tomu, že bol z krajiny násilne vyštvaný (ako sám tvrdil), mu bol priznaný status utečenca, čo mu v jeho situácii výrazne pomohlo. Keďže študoval vo Veľkej Británii, rozhodol sa požiadať o azyl práve tam.
V roku 1988 sa tam vydal, ale jeho cesta sa výrazne skomplikovala. Vo Francúzsku mu niekto ukradol kufrík s osobnými dokumentmi a dokladmi. Aj napriek tomu sa pokúsil nastúpiť do lietadla smerujúceho do Londýna, ale dostať sa tam sa mu nepodarilo.
Keď nebol schopný preukázať sa pasom, bol obratom poslaný naspäť do Francúzska. Tam ho zadržala polícia, ktorá ho síce po krátkej dobe prepustila, ale jej zástupcovia Nasserimu oznámili, že nemôže vstúpiť na francúzsku pôdu. Nemohol sa ale ani dostať do Británie. Jeho domovom sa tak stalo letisko Charlesa de Gaullea.
Roky na letisku
Jeho pobyt na letisku sa napokon natiahol na neuveriteľných 18 rokov. Počas nich Nasseri trávil svoje dni veľmi podobne a jednotvárne. Ráno dostal od zamestnancov McDonaldu nejaké jedlo a vodu na kávu, potom si písal svoj denník a následne sa venoval samoštúdiu ekonómie alebo čítaniu novín a kníh. Umýval sa na pánskych záchodoch a vykonával tiež rôzne menšie pomocné práce priamo na letisku. Ako ubiehali roky, Nasseri sa začal zmierovať s tým, že letisko už zrejme nikdy neopustí.
Počas jeho nedobrovoľného pobytu sa ale objavili snahy o riešenie Nasseriho komplikovanej situácie. Jeho prípad zaujal právnika a bojovníka za ľudské práva Christiana Bourgeta, ktorý sa rozhodol, že ho bude zastupovať. Obrátil sa na belgické úrady s tým, aby Nasserimu vystavili nové dokumenty. Problém spočíval v tom, že podľa zákona si Nasseri tieto dokumenty musel vyzdvihnúť osobne. To ale nemohol urobiť, keďže bol uväznený na letisku.
Bourget sa ale nemienil vzdať a ďalej sa snažil úrady prinútiť k tomu, aby zohľadnili Nasseriho komplikovanú situáciu a vyšli mu v ústrety. Trvalo to dlhých desať rokov, ale v roku 1999 belgické úrady napokon rozhodli, že v tomto prípade teda výnimočne zašlú potrebné dokumenty poštou.
Bourget bol šťastný a mal dojem, že Nasseriho pobyt na letisku sa tým konečne skončí. Čakal, že Nasseri bude od radosti celý bez seba, ale stal sa pravý opak. Nasseri totiž odmietol uznať, že dokumenty sú pravé, a nebol ochotný letisko opustiť. Pre Bourgeta to bola poriadne studená sprcha, pretože mal dojem, že dlhé roky jeho práce boli úplne márne. Nedokázal si vysvetliť, prečo Nasseri nechce z letiska odísť, hoci má na to jedinečnú možnosť.
Mnohí špekulovali, že dôvodom mohlo byť, že dlhý pobyt na letisku sa nepriaznivo podpísal na jeho psychickom zdraví. Podľa výpovedí viacerých zamestnancov letiska vykazoval Nasseri príznaky duševnej choroby. Tak napríklad tvrdil, že jeho skutočné meno je Sir Alfred Mehran a že nie je Iránec, ale škótsky aristokrat.
Často sa tiež označoval za kráľa a letisko nazýval svojím kráľovstvom. Rozprával tiež najrôznejšie príbehy zo svojej minulosti, ktoré ale boli očividne vymyslené. Niekedy tvrdil, že je Švéd a že sa zo Švédska dostal do Iránu pomocou ponorky.
Ďalším dôvodom jeho odmietavého stavu mohol byť fakt, že nechcel žiť v Belgicku. Túžil sa totiž dostať do Veľkej Británie. Objavili sa aj názory, že okrem Nasseriho psychiky možno hral v jeho odmietnutí výraznú rolu aj strach, neistota, nedôvera či fakt, že si na život na letisku proste zvykol.
Letisko napokon opustil po 18 rokoch
Nasseriho prípad sa však dostal na stránky novín po celom svete, čo spôsobilo, že začal dostávať mnoho listov od neznámych ľudí. Podporovali ho a posielali mu aj drobné finančné dary. Na letisku ho navštevovali aj novinári, ktorí s ním urobili viacero rozhovorov.
Štúdio DreamWorks od neho odkúpilo práva na jeho príbeh za 250-tisíc dolárov a v roku 2004 sa do kín dostal spomínaný film Terminál od Stevena Spielberga. Ten spôsobil novú vlnu záujmu o Nasseriho osud.
Dva roky po premiére filmu, teda v roku 2006, ale Nasseriho zdravie začalo výrazne chátrať a on tak po 18 rokoch prvýkrát opustil letisko. Previezli ho do nemocnice, kde sa dal trochu dohromady. S pomocou francúzskeho Červeného kríža sa v roku 2007 dostal do parížskej ubytovne pre ľudí bez domova.
Podľa všetkého v nej stále žije, hoci sa objavili aj informácie, že peniaze, ktoré dostal od štúdia DreamWorks, využil na to, aby sa dostal do svojej vysnívanej Británie. Vraj sa mu to podarilo a usadil sa tam. Tieto správy ale neboli overené.
Nasseriho príbeh v populárnej kultúre
Sám Nasseri o svojom osude napísal autobiografickú knihu The Terminal Man, ktorá vyšla v roku 2004. Stal sa tiež námetom pre viaceré články, dokumenty a filmy. Okrem Terminálu od Spielberga sa ním inšpirovali aj tvorcovia snímky Sir Alfred of Charles De Gaulle Airport od Glena Luchforda a Pula Berczellera.
Nasseriho životný príbeh bol stvárnený aj v opere Flight od Jonathana Dovea, ktorá si odbila premiéru v roku 1998 a získala viacero ocenení.
