Intímny vzťah s umelou inteligenciou už nie je žiadne sci-fi. Skutočný vzťah sa nedá „updatovať“, tvrdí psychologička

Umelá inteligencia sa už infiltrovala do univerzít, ale aj do súkromných a intímnych životov ľudí. Čoraz viac nahrádza autentickú ľudskú blízkosť sofistikovanými algoritmami, čo prináša bezprecedentné riziká pre psychiku a spoločnosť. Ponuka bezpodmienečného prijatia a digitálnej intimity vytvára nebezpečnú ilúziu vzťahu, ktorá používateľa uzatvára do nereálnych očakávaní a sociálnej izolácie.

Ak stratíme schopnosť rozlišovať medzi programovanou empatiou a živým človekom, riskujeme, že prirodzenú zraniteľnosť vzťahov definitívne nahradíme prázdnou simuláciou lásky. Čo nás potom delí od toho, aby sme sa sami stali strojmi, ktoré konzumujú obsah vyrobený strojmi?

„Plnohodnotný“ vzťah za pár peniažkov mesačne

Krátky úvod do problematiky: Päťdesiattriročný Japonec Chiharu Shimoda našiel po rozvode a odchode detí z domu netradičnú spoločníčku v aplikácii Loverse. Jeho virtuálnou manželkou sa stala AI postava Miku, s ktorou v decembri 2024 absolvoval dokonca aj symbolický svadobný obrad v kaplnke. Za mesačný poplatok 17 dolárov získal partnerku, ktorá simuluje ľudské správanie vrátane pracovnej vyťaženosti, čím mu v osamelosti poskytuje pocit každodennej blízkosti a vypočutia.

Vývojári z tokijskej spoločnosti Samansa stavili na maximálne poľudštenie tisícok algoritmov, ktoré majú vlastnú identitu a striktný denný režim. Aby zvýšili autenticitu a zabránili sklamaniu, chatboty nekomunikujú s davmi ľudí naraz a systém obsahuje poistky proti zneužívaniu či závislosti.

Celý biznis model je cielene orientovaný na osamelých jedincov, ktorým v digitálnej rovine nahrádza chýbajúcu sociálnu interakciu a emočnú oporu. Podobne sofistikovane a návykovo sa to snažia robiť všetky firmy zápasiace o dosiahnutie najlepšej AI. Ešte to neznie ako niečo zo sci-fi filmu, ktorý začína a končí veľmi depresívne?

Dokáže umelá inteligencia nahradiť plnohodnotné vzťahy?

Generácia Z a mileniáli čoraz častejšie nahrádzajú ľudskú intimitu umelou inteligenciou, pričom až štvrtina mladých verí, že stroje môžu v budúcnosti úplne nahradiť reálnu romantiku. Hoci aktuálne deklaruje AI partnera len 1 % Američanov, náchylnosť k digitálnym vzťahom prudko stúpa najmä u mužov, pravidelných konzumentov p**nografie a ľudí s nižšími príjmami. Dalo by sa povedať, že paralýza ľudského ducha príde zo spodku spoločnosti.

V roku 2025 sa hranice medzi digitálnym a fyzickým svetom takmer úplne zmazali vďaka masívnemu rozšíreniu multimodálnych AI modelov, ktoré dokážu v reálnom čase reagovať nielen textom, ale aj hlbokým, emocionálne zafarbeným hlasom a vizuálnou prítomnosťou v rozšírenej realite.

Umelá inteligencia sa stala bežnou súčasťou intímneho života prostredníctvom personalizovaných „vzťahových asistentov“, ktorí sa prispôsobujú náladám používateľa, pamätajú si každý detail rozhovoru a simulujú bezpodmienečnú podporu.

Tento trend vedie k vzniku novej spoločenskej vrstvy ľudí, ktorí uprednostňujú bezkonfliktné a kontrolované digitálne partnerstvá pred nepredvídateľnosťou a zraniteľnosťou v reálnych ľudských vzťahoch. Je to tak však správne? Na otázky ohľadom tejto témy nám odpovedala Mgr. Magdaléna Kajan, Phd. – spoluzakladateľka portálu ksebe.sk.

Ako vnímate fenomén umelej inteligencie v psychológii? Dokáže ľuďom pomôcť?

Umelá inteligencia má aj v oblasti duševného zdravia určite svoj priestor. Môže byť prvým impulzom, podaním ruky vo chvíľach, keď je človeku ťažko a nevie, kam sa obrátiť. Vie ponúknuť základné informácie, psychoedukáciu, navrhnúť smer, ktorým sa vydať ďalej, no prichádza to ALE.

…ale AI nenahradí skutočný ľudský kontakt. Nepracuje s emóciou, hoci o empatii „vie všetko“, nie je empatická. Je to stále len jazykový model.  AI „vie“, že po slovách „cítim sa vyčerpaná“ má nasledovať validácia („to znie ťažko“), po nej pomenovanie emócie a potom otázka smerujúca k riešeniu. Všetko podľa pravdepodobnosti výskytu týchto sekvencií v dátach.

Rozumie definíciám, modelom, dynamikám vzťahov, ale necíti. To hlboké „vidím ťa, som tu s tebou“, ktoré môže v správny moment povedať psychológ, AI jednoducho neprežije. A ľudská psychika naozaj potrebuje byť nielen vypočutá, ale aj pochopená.

Spomeňme si na prípad z USA, kde mladý muž komunikoval s AI o ukončení svojho života a napokon si siahol na život – čo si o tom myslíte?

Je to tragédia a zároveň veľmi hlasný výkričník. Táto situácia ukazuje, že AI nie je a nemôže byť záchranným kruhom pre ľudí v akútnej psychickej kríze. Ak niekto opakovane píše o ukončení života, potrebuje živého odborníka, nie program, ktorý sa môže „zacykliť“ vo svojich odpovediach.