4. Keď sa na teba „všetci“ pozerajú
Dôraz na slovo „všetci“, ktoré má v tomto kontexte dosť abstraktný charakter. Všetci totiž neznamená všetci v rádiuse troch kilometrov, dokonca ani len všetci v miestnosti… všetci doslova znamená jeden človek, ktorý sa náhodne pozrel tvojím smerom, keď si prechádzal okolo, a stal sa vďačným zdrojom tvojej neutíchajúcej paranoje. Mám niečo na hlave? Vo vlasoch? Vyzerám ako idiot? Čo keď na mne sedí pavúk? Určite na mne sedí pavúk… Je spoločensky prijateľné posr*ť sa od strachu uprostred ulice?
5. Keď ti niekto neodpisuje
Klasika, stáva sa to nám všetkým. S niekým si píšeš, on tri hodiny formuluje odpoveď alebo si jednoducho len špára v nose a dáva si na čas a kým sa k tebe jeho správa dostane, už si úplne v inom univerze. Ale nedajbože, aby sa to stalo v opačnom garde. Päť minút je okej, pri desiatich ti už začína stískať polky, ale keď niekto neodpisuje hodinu? Dve? Tri?
Nielenže ťa ide od zvedavosti rozdrapiť, ak ste riešili niečo dôležité, začína ťa prepadať nepríjemný pocit, že si niečo posr*l. Zrazu si spomínaš na všetky veci, hoc aj úplné maličkosti, ktoré si od vášho prvého stretnutia povedal a ktoré si mohol teraz, o päť rokov neskôr, nesprávne vyložiť. Raz si mu povedal, že mal tie nové gate radšej nechať v obchode. Niet divu, že už s tebou nechce mať nič spoločné.
