V lete vypredali bratislavskú TIPOS Arénu a predviedli nezabudnuteľný koncert, budúci rok sa vrátia znovu do hlavného mesta s ešte veľkolepejšiu šou. Iron Maiden vystúpia 30. mája 2026 na Národnom futbalovom štadióne. Na Slovensku sa legendám heavy metalu zrejme páči (radi sa sem vracajú už od roku 1993) a nemožno sa im čudovať. Majú tu skutočne desaťtisíce tých najvernejších fanúšikov.
Dlhé epické skladby s premenlivými tempami a texty inšpirované historickými udalosťami, literatúrou aj filmami si metalisti po celom svete ihneď zamilovali. A každý, kto ich šou niekedy videl naživo, vie, prečo ľudia na ich koncerty chodia opätovne. Nejde len o famózny spev Bruca Dickinsona či brilantné gitarové sóla. Majestátne kulisy a rekvizity spolu s ikonickým maskotom Eddiem robia z ich vystúpenia prepracované divadelné predstavenie.
Je až neuveriteľné, že kapela vznikla ešte v roku 1975, a tak oslavuje už 50. výročie. Za ten čas sa, pochopiteľne, zostava skupiny výrazne pomenila, pričom jediným pôvodným členom v aktuálnej formácii je basgitarista a hlavný skladateľ Steve Harris.
Má nezmazateľný rukopis na hitoch ako Run to the Hills, Fear of the Dark, The Trooper, The Number of the Beast či Hallowed Be Thy Name. Vzhľadom na spomenuté výročie a oznámený koncert v rámci turné Run For Your Lives sme sa rozhodli, že ti spíšeme niekoľko zaujímavostí o tejto vplyvnej britskej kapele, ktorá ani po toľkých rokoch na scéne nestráca dych.
V USA ich nahrávky protestne pálili
Preraziť v Amerike by chcela zrejme každá ambiciózna kapela. Takýto úspech však má aj svoje úskalia. Iron Maiden v USA prerazili tretím albumom The Number of the Beast v roku 1982, teda krátko po príchode nového speváka Bruca Dickinsona. Už názov albumu a jeho zlovestný obal však vyvolali značné nepokoje.
Ako píše Revolver, konzervatívci začali kapelu obviňovať zo satanizmu. V tom čase hlásali zvláštnu konšpiračnú teóriu, že kulty uctievajúce diabla sa infiltrovali do spoločnosti a s pomocou viacerých rockových a metalových interpretov kazia morálku americkej mládeže. Náboženské skupiny dokonca rituálne pálili nahrávky od Iron Maiden na rôznych protestoch.
Harris neskôr priznal, že to bolo šialené obdobie a nikto z členov tomu ošiaľu a kritike nerozumel. „Úplne zle to pochopili. Zjavne ani nečítali texty. Chceli len veriť všetkým tým nezmyslom o tom, že sme satanisti,“ povedal basgitarista o prijatí spomínanej nahrávky verejnosťou. Zároveň vysvetlil, že sa pri písaní piesne The Number of the Beast len inšpiroval vtedajšími horormi.
Proti Iron Maiden mimochodom protestovali ľudia aj na Slovensku pred koncertom na Topfeste. Proti britským metalistom sa postavilo občianske združenie Spoločenstvo svätého Jozefa. Vo svojom vyhlásení združenie uviedlo napríklad to, že kapela svojimi piesňami vzdáva úctu tomu, kto najviac nenávidí Boha i ľudí.
Pravý opak rozmaznanej rockovej hviezdy
V roku 1994, teda v čase, keď si dal Dickinson pauzu od Iron Maiden (pripojil sa k nim znovu až v roku 1999) a venoval sa sólovej tvorbe, vystúpil aj v rozbombardovanom Sarajeve, píše Forbes. V tom čase prebiehala hrozivá bosnianska vojna. V Sarajeve v tom čase padali bomby, horeli budovy a na uliciach sa strieľalo, pričom medzi obeťami boli aj ženy a deti.
Speváka to však neodradilo a na znak solidarity prišiel do vojnovej zóny a odohral koncert organizovaný vojakmi OSN, aj keď tým riskoval svoj život. Vznikol o tom aj dokumentárny film Scream for Sarajevo. V očiach mnohých ľudí bol zrazu hrdinom a nesmiernym odvážlivcom. Ruku na srdce, kto z vtedajších známych frontmanov veľkých kapiel by spravil niečo podobné? Dickinson ukázal charakter a jasne dokázal, že nie je žiadna rozmaznaná rocková hviezda.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
