8. Ako záchranára ma privolali k mužovi so závislosťou od alkoholu, mal niečo po šesťdesiatke. Naliaty spadol zo schodov, udrel si hlavu a na viac ako minútu stratil vedomie. Napriek tomu odmietal prevoz do nemocnice. Bol to bývalý právnik, takže naše zvyčajné „triky“ nezaberali. Mohli sme mu povedať hocičo a aj tak by nešiel.
Nakoniec sme teda priznali porážku a nechali ho podpísať potrebné papiere. Jeho príbuzní nás sledovali v slzách. Keď sme sa pobrali na odchod, jeho žena sa mi doslova zavesila na nohu a na kolenách ma prosila, aby sme ho zobrali so sebou. Bolo mi veľmi nepríjemné len tak ju striasť, no nemal som na výber. Väčšieho sebca som za celú svoju prax ešte nestretol.
9. Pacient mal život ohrozujúcu hyperglykémiu, hodnota cukru v krvi viac než 700 mg/dL. Stále však vedel, kde sa nachádza, takže skonštatoval, že to asi zase také zlé nebude. Neviem, ako dopadol, ale dúfam, že ho po upadnutí do bezvedomia niekto našiel skôr, ako bolo neskoro.
10. Mal kompletne rozmliaždenú sánku, no choval sa ako kretén, takže od podpísania reverzu ho nikto neodhováral. O týždeň sa vrátil naspäť aj s príšernou infekciou. Nebol o nič milší.
11. Amputovali mu obe nohy. Nemal žiadne potrebné vybavenie, napriek tomu sa rozhodol, že sa mu v nemocnici nepáči. Podpísal reverz a následne sa doplazil k výťahu ako to dievča z hororu Kruh. Neskôr sa ku mne dostalo, že žije pod mostom. Niekde našiel vozík a kovbojský klobúk, no oblečenú mal stále našu nemocničnú košeľu.
12. Tehotná pacientka počkala, kým bude otvorená na 9 centimetrov, aby oznámila lekárovi, že chce tzv. lotusový pôrod. Ide o pôrod, pri ktorom sa neprestrihne pupočná šnúra – niekoľko týždňov tam potom hnije, až kým neodpadne „prirodzene“. Lekár ju poslal do hája, tak odišla do inej nemocnice. Tam tiež dostala stopku, tak sa pokúsila ísť ešte do tretej. Napokon porodila na parkovisku druhej nemocnice a privolaní záchranári pupočnú šnúru bez zaváhania prestrihli.
13. Žena po sedemdesiatke krvácala do tráviaceho traktu a prekvapilo ma, že to sama zvládla odšoférovať na pohotovosť. Prijali ju na moje oddelenie, no dlho sa tam nezdržala. Neustále rozprávala niečo o právnikoch a synovi, ktorý sa snaží predať jej nehnuteľnosť. Vraj skrátka musí ísť domov a vyriešiť to. Podpísala teda reverz a odišla domov. Keď mi ráno končila nočná, všimla som si, že opäť sedí v čakárni.
14. Mal otvorené rany, odmietol antibiotiká, nevedel chodiť a nemal žiadnu rodinu, ktorá by ho prišla vyzdvihnúť… no aj tak chcel ísť po svojom. Prehovárali sme ho, nepomohlo, tak sme sa ponúkli, že mu aspoň zavoláme taxík. Keď som sa ho spýtal, kam to bude, odpoveď znela: „Do supermarketu predsa. Musím si kúpiť invalidný vozík.“
