Išla si po práci ľahnúť, potom sa vyparila. Záhadné zmiznutie manželky a matky dodnes vzbudzuje otázky

Depresia dokáže zmeniť človeka na nepoznanie. Duševné ochorenie, ktorým podľa štatistík trpí viac ako 300 miliónov ľudí naprieč celým svetom, zlomí aj tých najsilnejších. Nejde len o obyčajný smútok, z ktorého sa možno vyplakať, zahnať ho kamilkovým čajom či prechádzkou na čerstvom vzduchu a dúfať, že rýchlo pominie. Nenápadne kradne farby z každodenných radostí, až kým svet nezhustne do nepreniknuteľnej sivej hmly. Vyčerpáva telo aj myseľ, premieňa aj tie najjednoduchšie úkony na neprekonateľné prekážky a izoluje človeka v mrazivej samote vlastných myšlienok.

Depresia nesužuje len tých, ktorí ňou trpia, ale aj ich blízkych. Pohľad na milovanú osobu, z ktorej ostala len schránka, blúdiaca po svete s prázdnym pohľadom a tmavými kruhmi pod očami, jednoducho bolí. A bolel aj Parka. Keď jeho 37-ročnej manželke Tammy psychiater diagnostikoval ťažkú klinickú depresiu, navrela mu hrča v hrdle, ktorá nie a nie zmiznúť. V priamom prenose sledoval, ako sa z kedysi večne vysmiatej ženy, obetavej matky a láskavej manželky vytráca akákoľvek chuť pokračovať.

Tammy milovala svoju prácu a často sa angažovala aj nad rámec svojich povinností. V poslednej dobe však nebola sama sebou. Keď v sobotu 20. septembra 2014 zavolala svojmu mužovi a požiadala ho, aby ju prišiel z práce vyzdvihnúť skôr, tušil, že tu niečo nehrá. Park, samozrejme, prišiel. Naložil svoju rozrušenú manželku do auta, odviezol ju domov a nechal ju oddychovať. Netušil však, že to bude naposledy, čo ju videl.

Nečakaný odchod z práce

Tammy viedla jednoduchý, pokojný život. Spolu s manželom a tromi deťmi – Caitlyn (15), Carter (13) a Cameron (4) – žila v meste Edgefield v americkom štáte Južná Karolína. Ich dom stál prakticky uprostred ničoty, obklopený hustými lesmi. Po skončení vysokej školy si Tammy našla prácu v miestnom opatrovateľskom dome pre seniorov a všetci vedeli, že jej pacienti ju priam zbožňujú. Ako jedna z mála opatrovateliek ich totiž nevnímala len ako pracovné subjekty, no skutočne sa o nich zaujímala.

Tammy viedla s obyvateľmi domu hlboké rozhovory a dala si záležať, aby sa nikdy necítili odstrčení a zabudnutí. A keď nadišiel ich čas, zúčastnila sa aj ich pohrebu. Za posledné obdobie však viacerí jej kolegovia zaregistrovali, ako jej pracovná morálka upadá. Tammy niekoľkokrát odišla na PN-ku, a keď 20. septembra nastúpila o siedmej ráno do práce, očividne mala veľmi zlú náladu. Pôsobila vystresovane a podráždene, zvyšovala hlas a miestami sa triasla. Neskôr sa jej začala točiť hlava, preto sa rozhodla, že radšej pôjde domov.