Čo ak chceme niekam ísť, niečo zažiť alebo si jednoducho dopriať príjemný večer, ale nikto z kamarátov práve nemá čas? Čakať, kým sa niekto pridá, alebo sa jednoducho vybrať sama? Práve druhá možnosť sa čoraz častejšie označuje ako „solo date“, teda rande sama so sebou.
Pre mňa pritom nejde o úplne novú vec. Ako človek, ktorý sa prikláňa skôr k introverzii, si čas pre seba užívam. To však neznamená, že by som chcela byť sama neustále. Introvert predsa nie je človek, ktorý nemá rád ľudí. Skôr sa jeho sociálna „batéria“ môže vybiť rýchlejšie než niekomu, kto sa, naopak, medzi ľuďmi nabíja.
Aj preto je pre mňa dôležité, že solo date nemá jeden presný scenár. Podľa nálady môže vyzerať úplne inak.
Niekedy je moje ideálne rande jednoducho doma
Ak mám deň, keď nechcem absolútne žiadnu spoločnosť a nechce sa mi nikoho vidieť, nikam nejdem. Zavriem sa doma, urobím si čaj, vezmem knihu, pustím si svoju obľúbenú „comfort show“, teda seriál, pri ktorom viem, že ma upokojí, alebo si postavím Lego pri hudbe.
Keď však cítim, že by som rada vyšla von, jednoducho sa vyberiem na solo rande. Sadnem si do kaviarne, vezmem si knihu alebo noviny a doprajem si cappuccino, osviežujúcu limonádu alebo aj dezert.
Nie je to však vždy len o tom, že si niečo čítam a vypijem kávu. Práve keď som sama, mám priestor premýšľať. Zamýšľam sa nad tým, čo sa deje v mojom živote, a keď mi napadne nejaký nápad, či už sa týka osobného, alebo pracovného života, zapíšem si ho.
Myšlienky mi pritom v hlave nebehajú v strese jedna cez druhú, ako to býva v bežné dni. Skôr mám pocit, že sa objavujú pokojne a prirodzene, pretože si dovolím spomaliť. A práve v takých chvíľach mi niekedy napadnú aj nápady, ku ktorým by som sa v bežnom zhone možno vôbec nedostala.
Aj psychologička Jenna Brownfield v článku pre magazín Glamour prirovnáva solo randenie k spôsobu, ako budovať vzťah so sebou. Kým pri klasickom randení spoznávame druhého človeka, pri solo rande podľa nej dostávame priestor lepšie spoznávať vlastné potreby, venovať si sústredenú pozornosť a robiť aktivity jednoducho preto, že nás bavia.
Čakala som, že sa budem cítiť zvláštne. Nestalo sa
Možno je pre niekoho najväčšou prekážkou práve predstava, že si všetci všimnú, že sedí sám. Ja som však reakcie okolia nikdy príliš neriešila. A úprimne, ani som si ich veľmi nevšimla.
Keď som bola sama v kaviarni alebo v kine, nezachytila som žiadne pohľady či reakcie, ktoré by naznačovali, že robím niečo zvláštne. Solo rande už podľa mňa dávno nie je čudnosť ani výstrelok.
Dokonca som takto stretla aj iných ľudí. A rozhodne to nie je len záležitosť mladej generácie. V kaviarni som si všimla aj ženu vo veku našich mám, ktorá si sama čítala knihu, alebo si vyšla do kina a jednoducho nečakala, kým sa k nej niekto pridá.
Práve strach z toho, že nás ostatní sledujú alebo hodnotia, pritom môže byť podľa odborných vysvetlení väčší v našej hlave než v realite, uvádza portál Psychology Today. Človek je prirodzene spoločenský tvor, preto môže byť sedenie osamote na verejnosti spočiatku nepríjemné. Postupne však zisťujeme, že samota nemusí znamenať odmietnutie ani to, že s nami niečo nie je v poriadku. Môže byť jednoducho našou voľbou.
Pokračovanie článku na druhej strane
