Deti už nie sú samozrejmosťou
Kedysi existoval na rodinu oveľa väčší spoločenský tlak. Nie každý ho zažíval rovnako a určite nemožno povedať, že všetci mali deti iba preto, že „sa to patrilo“. Rozdiel je však v tom, že dnes je oveľa otvorenejšie prijímané, že nie každý musí mať rovnaký životný plán.
Dnešní mladí rodičovstvo často odkladajú pre bývanie, kariéru, financie či pocit, že ešte nie sú pripravení. Niektorí deti nechcú vôbec a aj to je čoraz viditeľnejšia súčasť spoločenskej debaty.
Ela: „Myslím si, že na deti sa dnes viac pýtame sami seba. Nie iba: Kedy ich budeme mať? Ale aj: Chceme ich vôbec? A ak áno, kedy? To je podľa mňa veľký rozdiel.“
Sebastián: „Od mamy som už počul, že v mojom veku už mala mňa. Ja si však neviem predstaviť, že by som mal teraz dieťa. Nie preto, že ich raz nechcem, ale chcem sa na to cítiť pripravený.“
Adela: „Najhoršia otázka je podľa mňa: Kedy už budú deti? A potom ešte: Veď ty už máš najvyšší vek. Človek môže mať 29, 35 alebo 40 rokov a jeho život je stále jeho.“
„To zase meníš prácu?“
Naši rodičia často vyrastali v predstave, že dobrý zamestnanec je ten, ktorý zostane vo firme dlhé roky. Starí rodičia mohli v jednej práci stráviť prakticky celý pracovný život. Zmena zamestnania tak pre mnohých nebola prirodzenou súčasťou kariéry, ale skôr niečím, čo sa robilo v prípade problémov.
Dnes sa pracovný trh mení a s ním aj očakávania. Mladí ľudia častejšie hovoria o pracovnej rovnováhe, možnosti rozvíjať sa či o tom, že nechcú zostať niekde len zo zotrvačnosti.
To však automaticky neznamená, že dnešní mladí „nič nevydržia“. Niekedy práve naopak – menia zamestnanie preto, aby získali lepšie podmienky, vyšší príjem alebo prácu, ktorá viac zodpovedá ich predstave o živote.
Ela: „Moja mama je vo firme vyše dvadsať rokov. Ja som už prácu zmenila niekoľkokrát. Nie preto, že by som bola nespokojný človek, ale vždy som chcela skúsiť niečo nové. Nevidím dôvod zostať niekde 20 rokov len preto, aby som mohla povedať, že som tam 20 rokov.“
Sebastián: „Keď zmením prácu, staršia generácia sa ma niekedy pýta, čo sa so mnou deje. Pre mňa je to normálne. Som mladý, tak prečo by som si nemohol vyskúšať viac možností?“
Adela: „Naši boli naučení vydržať. My sme podľa mňa naučení hľadať. Niekedy možno hľadáme príliš dlho, ale stále je to naša možnosť.“
Jedna dovolenka za rok verzus cestovanie ako životný štýl
Podobný rozdiel vidno aj pri cestovaní. Pre mnohé rodiny bývala letná dovolenka jasným vrcholom roka – týždeň pri mori, hotel alebo apartmán a potom návrat domov. Ani vtedy, samozrejme, neplatilo, že všetci cestovali rovnako.
Dnes je svet pre mladých dostupnejší. Lacné letenky, nízkonákladové aerolinky, práca na diaľku či sociálne siete zmenili predstavu o tom, kam a ako často sa dá cestovať. A nejde iba o ležanie pri mori. Pre časť mladých je cestovanie spôsob, ako spoznávať svet, učiť sa jazyky, získavať skúsenosti alebo jednoducho zisťovať, čo ich baví.
Ela: „Pre mojich rodičov bola dovolenka jedna veľká udalosť za rok. Ja radšej idem na tri kratšie výlety. Nemusia byť drahé. Niekedy nájdeš letenku za menej, ako stojí cesta autom cez celé Slovensko.“
Sebastián: „Cestovanie je pre mňa súčasť života. Neberiem ho ako luxusnú odmenu za to, že som celý rok pracoval. Skôr mám pocit, že sa na cestách učím veci, ktoré by som doma nezískal.“
Adela: „Naši možno viac šetrili na veľkú dovolenku. My vieme niekedy cestovať spontánnejšie. A áno, sociálne siete v tom zohrávajú úlohu. Keď vidíš, že niekto išiel na víkend do Portugalska alebo Talianska, zrazu si povieš, prečo nie.“
Nie je jedna správna cesta
Najväčší rozdiel medzi generáciami možno napokon nie je v tom, či sa niekto zosobáši v 23 alebo v 33, či si kúpi dom alebo zostane v nájme, ani v tom, či má dve deti alebo žiadne. Mení sa najmä predstava o tom, čo vlastne znamená dobre prežitý život.
Pre generáciu rodičov bolo prirodzené, že jednotlivé míľniky prichádzali v určitom poradí. Škola, práca, svadba, bývanie, deti. Dnešný mladý človek môže ten istý zoznam preskakovať, prehadzovať alebo z neho niektoré položky úplne vynechať. Generácie sa teda nemusia hádať o to, kto to mal ľahšie. Pravda je skôr niekde uprostred.
