V ďalšom článku o slovenskej mafii sa trochu podrobnejšie pozrieme na bossa Jána Takáča a jeho kumpána v zločine Jozefa Surovčíka. Takáč vytvoril gang (jeho príslušníci boli známi ako takáčovci), ktorý patril k najsilnejším na celom Slovensku a bol aktívny najmä v centre Bratislavy, neskôr ale aj v Trnavskom či Nitrianskom kraji.

Samotný Takáč bol tiež zaujímavou osobou. Nebol to totiž primitívny agresor ako Tuti Daniš či Tibor Pápay a príliš si nepotrpel ani na okázalé predvádzanie svojej moci a bohatstva. Keď ale bolo treba, vedel zasiahnuť neobyčajne tvrdo.

Nenápadný mafián

Ako väčšina slovenských mafiánov, aj Takáč zacítil príležitosť ľahkého zbohatnutia, keď sa zmenili spoločenské pomery. Revolúcia v roku 1989 spôsobila pád komunistického režimu a mnohí pochybní podvodníčkovia sa veľmi radi chopili šance a začali rozbiehať vlastný biznis, často na hranici či za hranicou zákona. Samotný Takáč začínal ako vyhadzovač v obľúbenom vysokoškolskom V-klube.

Po revolúcii sa vrhol na podnikanie, začínal fakturačnými podvodmi či predajom nábytkárskeho tovaru. Ako vlastne všetci slovenskí mafiáni, aj on vedel, že veľké peniaze ležia v rôznych podnikoch, baroch, diskotékach či herniach, ktoré sa začali rojiť ako huby po daždi. Zhromaždil okolo seba skupinu verných a začal od podnikateľov vyberať výpalné. Išlo o klasický systém: ak nezaplatíš, nedopadneš dobre, prípadne ti vypálime podnik.

Niet sa teda čo čudovať, že veľa ľudí radšej zaplatilo, aby mali pokoj. Takáč na maskovanie svojich kšeftov s výpalným založil aj vlastnú SBS službu. Tým si pred políciou zaistil isté krytie, hoci v tej dobe bolo verejným tajomstvom, že mnoho takýchto SBS-iek funguje práve na princípe výpalníctva a nelegálnej činnosti. O jeho aktivitách dobre hovorí aj samotný názov jednej jeho firmy zameriavajúcej sa na ochranu majetku a osôb: Vallis. Ten bol skratkou dvoch slov: valcujeme a lisujeme.

Ako uvádza aj portál Aktuality, išlo o jednoznačný kód, ktorý naznačoval, že Takáč a jeho skupina boli ochotní uchýliť sa k násiliu, ak to bude potrebné. Analytici sa však zhodujú, že samotný Takáč bol skôr nenápadný človek a podľa svedkov príliš agresívne nepôsobil. Zdá sa však, že to bola len dobre zvolená maska. S tými, ktorí neskákali podľa jeho pravidiel, sa dokázal porátať veľmi brutálne. Napokon, v roku 1998 mal sám opletačky so zákonom, keď ho stíhali za ozbrojenú lúpež. Známa bola tiež jeho závislosť od drog, konkrétne od kokaínu.

Herne ako výnosný biznis

Takáč síce mal autoritu a dokázal si vybudovať rešpekt, ale chýbal mu intelekt na premyslenejšie podvody a kšefty. Preto spojil sily s ďalším mafiánom Jozefom Surovčíkom. Toho niektorí analytici označujú ako človeka, ktorý stál tak trochu mimo klanu takáčovcov, ale z analýzy ich vzájomných aktivít je jasné, že de facto do skupiny patril. Surovčík sa zameral na reštauračný biznis, teda rôzne bistrá, pohostinstvá a hlavne herne.