9. „Fakt si nikdy nebola v Disneylande? To ťa asi vaši nemali veľmi radi…“ Mala som chuť jej vyškriabať oči. Rodičia, ktorí žili na minimálnej mzde, odchovali tri deti a postarali sa o to, aby nám nikdy nič nechýbalo. Toľko k ich láske, o ktorej ona tak pochybovala.
10. V minulosti som pracoval ako predajca áut. Raz sa na prevádzke ukázal majiteľ – prišiel na svojom novom Porsche. Milujem autá, takže som to jednoducho musel pochváliť.
„Dúfam, že si raz také kúpim,“ povedal som, a on ostal stáť ako obarený. „Čo tým myslíš? Veď ich predávame tu, tak kde je problém?“ Očividne mu do toho dňa nenapadlo, že žiadny z jeho zamestnancov si nemôže dovoliť autá, ktoré predávajú.
11. Práve som prišiel o prácu. Môj bohatý kamoš to však nevidel tak dramaticky ako ja a povzbudil ma slovami: „To nevadí, aspoň máš teraz kopec času na cestovanie. Čo by som ja za to dal…“ Jasné, pretože jediný dôvod, prečo som doteraz neprecestoval svet, bol nedostatok času.
12. „Je to len tisícka. Žiadna dráma.“ Hej? Dobre, mojko, tak mi tú tisícku teda daj.
13. Chalan zarába šesťcifernú sumu ročne a nie je rozhovor, počas ktorého by z neho nevyšlo: „My v strednej vrstve to máme ťažké, čo?“ Stredná vrstva je asi veľmi relatívny pojem.
14. Sťažovala som sa na astronomické ceny škôlok. Ona mi navrhla, nech si kúpim opatrovateľku, ktorá bude s nami bývať. „Nemáme pre ňu miesto,“ povedala som. „Ako to? Nemôžete jej dať hosťovskú izbu? Alebo prerobiť pracovňu na ďalšiu spálňu?“ Bývame v dvojizbovom byte.
15. „Preboha, je to len jeden banán. Koľko asi tak môže stáť? Desať eur?“
16. Lamentovala som nad tým, ako sú byty v našej štvrti neskutočne drahé a malé. „Ani mi nehovor,“ povedala. „Normálne sme si museli kúpiť druhý, lebo v tom prvom už nebolo miesto na naše perzské koberce.“ Chúďatko.
