Existuje v celom vesmíre ďalší inteligentný život? Táto otázka nás zaujíma už celé stáročia, odkedy sa nám podarilo pochopiť, že Zem nie je plochá. „Wow“ však nie je v tomto prípade odkaz na známu MMORPG videohru od Blizzardu. Signál známy ako „Wow!“ predstavuje jeden z najzáhadnejších momentov modernej astronómie aj výskumu vesmíru.
Dňa 15. augusta 1977 zaznamenal rádioteleskop Big Ear patriaci Ohio State University mimoriadne silný úzkopásmový rádiový impulz. Tento prístroj slúžil na podporu programu hľadania mimozemskej inteligencie, a teda sledoval nezvyčajné kozmické signály. Zachytený impulz prichádzal zo smeru súhvezdia Strelec, čo okamžite zvýšilo jeho vedecký význam.
Charakteristiky signálu zároveň zodpovedali očakávaniam teoretických modelov mimozemského vysielania. Astronóm Jerry R. Ehman objavil túto anomáliu počas neskoršej analýzy vytlačených dát. Pri pohľade na číselný záznam intenzity s označením 6EQUJ5 reagoval spontánne a emóciu vyjadril jednoduchým slovom „Wow!“. Práve tento rukou dopísaný komentár dal udalosti jej dnes známy názov.
Samotný signál sa objavil počas celého 72-sekundového intervalu, ktorý teleskop dokázal v danom smere sledovať. Po tomto krátkom okamihu však akýkoľvek ďalší záznam chýbal. Vedci následne realizovali množstvo cielených pozorovaní, avšak bez opätovného zachytenia podobného javu. Môže ísť teda o anomáliu alebo vláda opäť zasiahla a odstránila akékoľvek dôkazy o existencii mimozemského života?
Čo sa vlastne udialo?
V roku 1959 fyzici z Cornellovej univerzity Philip Morrison a Giuseppe Cocconi uvažovali o rádiovej komunikácii mimozemských civilizácií. Vo svojej štúdii predpokladali, že technologicky vyspelé bytosti zvolia univerzálne rozpoznateľnú frekvenciu. Ich úvahy smerovali k hodnote 1420 megahertzov, známej ako 21-centimetrová spektrálna línia.
Túto frekvenciu prirodzene vyžaruje vodík, najrozšírenejší prvok vo vesmíre. Práve preto sa javila ako logická voľba pre medzihviezdnu komunikáciu. Vedci zároveň predpokladali, že poznanie vodíka patrí medzi základy každej vyspelej civilizácie. O niekoľko rokov neskôr, konkrétne v roku 1973, dokončila Ohio State University rozsiahly prieskum extragalaktických rádiových zdrojov.
Následne univerzita pridelila rádiové observatórium prezývané Big Ear výskumu SETI. Tento program sa zapísal do dejín ako najdlhšie trvajúce systematické pátranie po mimozemskej inteligencii. Rádioteleskop sa nachádzal v blízkosti Perkinsovho observatória na pôde Ohio Wesleyan University v meste Delaware. Lokalita umožňovala dlhodobé stabilné pozorovania oblohy.
V roku 1977 pracoval Jerry Ehman v projekte SETI ako dobrovoľník. Jeho úlohou zostávala manuálna analýza obrovského množstva dát. Údaje spracovával počítač IBM 1130 a výstupy sa tlačili na papier. Pri prezeraní záznamov z večera 15. augusta narazil na neobvyklú sekvenciu hodnôt. Tieto čísla vyjadrovali intenzitu aj frekvenciu rádiového signálu. Objav vyvolal údiv nielen u neho, ale aj u ďalších členov tímu.
Mohlo ísť o umelý pôvod signálu?
Medzihviezdne scintilácie slabého spojitého signálu ponúkajú jedno z možných vysvetlení tohto javu. Tento efekt pripomína mihotanie hviezd v atmosfére, avšak prebieha v kozmickom prostredí. Takéto vysvetlenie však zároveň nevylučuje umelý pôvod signálu. Citlivejší systém Very Large Array signál nezaznamenal, a preto vznikli ďalšie pochybnosti.
Pravdepodobnosť zachytenia signálu pod prahom detekcie pomocou scintilácie zostáva nízka. Vedci preto zvažovali aj iné možnosti, ako napríklad rotujúci zdroj pripomínajúci maják. Objavila sa aj hypotéza frekvenčne prechádzajúceho signálu alebo jednorazového impulzu. Jerry Ehman v roku 1994 upozornil na absenciu opakovaného pozorovania. Podľa neho by sa signál objavil znova počas desiatok následných pokusov.
V odbornom texte z roku 1997 Ehman varoval pred unáhlenými závermi z neúplných dát. Pripustil pritom aj vojenský alebo iný pozemský pôvod signálu. O dve desaťročia neskôr vyjadril presvedčenie o mimozemskom potenciáli javu. Uviedol, že signál mohol predstavovať prvý kontakt s inou inteligenciou. Prezident organizácie METI Douglas Vakoch však tiež zdôraznil potrebu opakovania.
V auguste 2024 publikovalo Planetary Habitability Laboratory predbežnú štúdiu. Autori analyzovali pozorovania z observatória Arecibo z roku 2020. Výsledky naznačujú vzácnu astrofyzikálnu udalosť. Energetické hviezdne emisie mohli aktivovať studený vodíkový oblak. Tento proces následne vyvolal krátky, no prudký nárast jasnosti. Takéto vysvetlenie opäť posúva diskusiu do novej roviny.
Wow! signál niektorí spochybňujú, iní mu dôverujú
Niektoré vysvetlenia Wow! signálu postupne stratili vedeckú dôveryhodnosť. V roku 2017 prišiel astronóm Antonio Paris s hypotézou o vodíkovom oblaku okolo dvoch komét. Išlo o kométy 266P/Christensen a 335P/Gibbs, ktoré sa nachádzali v podobnej časti oblohy. Podľa tejto teórie mohol práve tento oblak vytvoriť zaznamenaný rádiový impulz. Odborná komunita však túto myšlienku rýchlo odmietla.
Členovia pôvodného tímu Big Ear upozornili na nesúlad časových údajov. Kométy sa totiž nenachádzali v zornom poli teleskopu v rozhodujúcom momente. Zároveň kométy nevykazujú silné vyžarovanie na sledovaných frekvenciách. Chýbalo aj vysvetlenie, prečo by sa signál objavil iba v jednom prijímači. Astronómovia sa zároveň opakovane snažili zachytiť návrat signálu.
Jerry Ehman očakával výskyt v časovom odstupe niekoľkých minút medzi prijímacími anténami. Takýto scenár sa však nikdy nepotvrdil. Následné mesiace venoval ďalšiemu pátraniu pomocou Big Ear, avšak bez úspechu. Koncom 80. rokov skúmal rovnaké súradnice Robert H. Gray. Použil pritom sústavu META v Oak Ridge Observatory. Ani tieto pozorovania nepriniesli pozitívny výsledok.
V polovici 90. rokov prebehli ďalšie testy v rámci projektu Argus. Rádioteleskop v Green Bank sledoval danú oblasť pomocou drift-scan metódy. Výsledky opäť nepriniesli potvrdenie. Gray sa k výskumu vrátil aj s využitím Very Large Array. Neskôr nasledovali pozorovania v Austrálii na Mount Pleasant. Napriek dlhým meraniam sa žiadny podobný signál neobjavil.
