Krupicová kaša rozdeľovala národ
Ak existuje jedlo, ktoré v ľuďoch vyvoláva silnú nostalgiu aj miernu traumu zároveň, je to krupicová kaša. Pre niekoho vrchol pohodlia, pre iného spomienka na tanier, ktorý sa tváril nevinne, no po prvom súste vedel popáliť jazyk na tri dni dopredu.
Krupicová kaša mala viac verzií. Niekde sa sypala kakaom, inde škoricou, niekde sa zalievala roztopeným maslom tak štedro, až vznikali malé ostrovy tuku. A každý mal doma presné pravidlá, ako sa to má jesť. Niekto miešal všetko dokopy, iný si strážil vrstvy a jedol systematicky. Dnes by možno Gen Z pri pohľade na tanier povedala, že ide o zvláštny mix dezertu a detskej výživy. Kedysi to však bola večera, na ktorú sa čakalo.
Nebola to chudoba, bola to doba
Dôležité je povedať jednu vec. Tieto jedlá sa nejedli preto, že by boli výnimočné. Jedli sa preto, že boli dostupné, známe a fungovali. Dnešný pohľad na ne môže byť ironický, no v skutočnosti hovoríme o kuchyni, ktorá vyrástla z praktickosti, zvyku a rodinného rytmu. Nebolo v nej nič pozérske. Práve preto pôsobila tak prirodzene.
Granadír, chlieb s maslom a paprikou, rožok s paštétou či krupicová kaša možno nevyhrajú súťaž o najkrajší tanier. V pamäti však majú miesto, ktoré im nikto nevezme. Sú to jedlá, na ktorých vyrástli celé generácie. A hoci dnes pôsobia trochu starosvetsky, stále v sebe nesú niečo, čo je silnejšie než akýkoľvek trend. Pocit domova.
