Každé umenie sa v ľuďoch snaží vyvolať nejaké emócie. Práve tie slúžia na to, aby moderovali tok myšlienok a vyvolávali v človeku dojmy a názory, o akých ani netušil, že dokáže sformulovať. V tomto článku sa pozrieme na smutné filmy a depresívne snímky, ktoré svoju silu čerpajú z nešťastia a melanchólie. Práve tieto snímky dávajú svojim hercom najväčšiu šancu predviesť svoje emócie v plnej paráde.
V niektorých však nejde ani až tak o emócie, ale skôr o vyobrazenie fiktívneho sveta, ktorý režisér so svojím tímom opatrne vytvoril. Mohli by sme tu rovno tresnúť Schindlerov zoznam, no to by bolo príliš jednoduché. Pozrieme sa na trocha inakšie filmy, no nájdeš tu aj overené klasiky.
Satanské tango
Začneme hneď z Olympu depresívnych filmov. Béla Tarr je maďarský režisér, ktorý si na celom svete vytvoril meno pána pomalej kinematografie. Jeho čiernobiele snímky majú extrémne pomalé tempo, veľakrát sú natáčané iba na pár záberov a vždy preskúmavajú najtemnejšie a najdepresívnejšie témy ľudskej nátury. Satanské tango z roku 1994 nie je výnimkou.
Film rozpráva príbeh osamelého mestečka uprostred pustatiny, ktorého obyvatelia upadli do melanchólie a ničoty. Riešia iba svoje medziľudské pletky, pálenku a pudy. Do dedinky eventuálne prichádza dávno stratená dvojica mesiášov, hlásajúcich nutnosť odchodu z mestečka. V snímke neustále prší, v kuse sa niečo pije a dlhočizné zábery ťa neraz privedú do tranzu.
Musíme však vztýčiť varovný prst – Satanské tango trvá sedem hodín. Áno, tento film je sedem hodín neustálej melanchólie a depresie, ide však o európske filmové umenie najvyššej úrovne.
Miesto pri mori
Dráma Miesto pri mori z roku 2016 rozpráva príbeh osamelých ľudí, snažiacich sa prežiť jednu tragédiu za druhou. Ide o veľmi tichý, jednoduchý, no zároveň aj emocionálne extrémne pôsobivý film. Hlavný hrdina má za sebou katastrofálnu minulosť, ktorá z neho spravila zlomeného muža. Okolnosti však od neho vyžadujú, aby si našiel cestu k svojmu synovcovi s podobným psychologickým rozpoložením.
Ako sa už dá očakávať, spočiatku to medzi nimi vôbec nevyzerá dobre. Film si získal Oscara za najlepší originálny scenár i najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe – Cassey Affleck. V snímke sú civilné dialógy plné veľavravných páuz, ktoré v normálnych filmoch len tak neobjavíš.
Choď a pozeraj sa
Film Choď a pozeraj sa z roku 1985 je brutálne realistické sovietske vojnové dielo režiséra Elema Klimova, ktoré sleduje dospievanie mladého chlapca Floryu počas nacistickej invázie do Bieloruska v druhej svetovej vojne. Príbeh ukazuje, ako je Florya svedkom a obeťou nepredstaviteľných hrôz – masové zabíjanie v dedinách, utrpenia civilistov a deštrukcie ľudskej duše.
Film je známy svojou surovosťou, psychologickou intenzitou a antivojnovým posolstvom, pričom zachytáva vojnu ako číre peklo bez pátosu a heroizmu. Snímka sa však spočiatku presne takto nevyvíja. Cítime heroizmus mladého chlapca, túžiaceho po zapojení sa do odboja proti Nemcom, no veľmi rýchlo zisťuje, že vojna v sebe nemá nič hrdinského. Sú to iba jatky plné psychologickej tortúry, ktorú film predstavuje dokonale.
Siedmy kontinent
Režisér Michale Haneke je preslávený svojou chladnosťou a precíznosťou, ktorá sa mnohým divákom niekedy zdá byť až mimozemská. Nikto netočí také nepríjemné a zároveň odťažité filmy ako on. Film Siedmy kontinent z roku 1989 je temná a znepokojivá dráma založená na skutočnom prípade. Rozpráva príbeh zdanlivo bežnej rakúskej rodiny, ktorá sa navonok javí ako úspešná a usporiadaná, no vnútri trpí prázdnotou, odcudzením a hlbokým zúfalstvom.
Bez veľkých slov sa rozhodnú radikálne zanechať všetko za sebou – prácu, majetok aj život. Film je pomalý, minimalistický a chladne pozorujúci, čím zdôrazňuje odľudštenie modernej spoločnosti a absenciu zmyslu. Na začiatku sledujeme obyčajnú rodinu a film nám bez oznamu postupne predostiera tichý, no ťažkopádny rozklad, ktorý imituje bežný život mnohých z nás.
Viac elegantne deprimujúcich filmov nájdeš na ďalšej strane
