V roku 1917 bol v Nemecku nedostatok tuku v dôsledku britskej námornej blokády. Preto zriadili špeciálnu fabriku na spracovanie tiel mŕtvych vojakov, z ktorých ho extrahujú. Tuk následne slúži na výrobu sviečok, mydiel, krémov na topánky, munície, mazív i krmiva pre zvieratá. Zariadenie na recykláciu mŕtvol prevádzkuje Nemecká spoločnosť pre recykláciu odpadu.
Takúto informáciu uverejnil britský Times 16. apríla 1917. V článku s názvom Nemci a ich mŕtvi citujú správu nemeckého reportéra Karla Rosnera, ktorý opisuje zápach vychádzajúci zo zariadenia na spracovanie kadáveru. V článku sa však neuvádza, či sú mŕtvoly ľudské.
„Vo vzduchu je cítiť zatuchnutý zápach pripomínajúci pálené vápno. Prechádzame okolo veľkej továrne na spracovanie mŕtvych tiel… Tuk, ktorý sa tu vyrába, sa spracováva na mazacie oleje, kosti sa melú na prášok, ktorý sa primiešava do krmiva pre ošípané a používa sa ako hnojivo.“
Továreň na spracovanie mŕtvol (Kadaververwertungsanstalt) denník Times opisuje ako fabriku v Nemecku, v ktorej sa spracúvajú ľudské telá padlých vojakov dovezené z frontu.
Prispôsobenie obsahu s jasným účelom
„Už dlho vieme, že Nemci za palebnou líniou vyzliekajú svojich mŕtvych, železným drôtom ich spoja do zväzkov po troch alebo štyroch a posielajú ďalej.“
Správa pokračovala opisom vlakov plných mŕtvol privezených zo západného frontu:
„Dopravené na reťazi prechádzajú kúpeľom, ktorý ich dezinfikuje. Idú do sušiacej komory a odtiaľ do veľkého kotla. Upravované parou tam zostanú šesť až osem hodín, zatiaľ čo sú pomaly miešané. Z tuku sa vyrába mydlo alebo sa rafinuje olej žltkasto hnedej farby.“
Ďalšie denníky z celého sveta rýchlo prebrali tento príbeh a uverejňovali ho ako pravdivý. Vznikali karikatúry, ako Nemci spracovávajú ľudské mŕtvoly.
Neexistujú očití svedkovia údajnej továrne
Pôvodná informácia vychádza z redakčného úvodníka belgických novín L’Indépendance Belge, ktoré prvé informovali o zariadení na spracovanie jatočných tiel. Avšak noviny nikde neuvádzali, že ide o ľudí. Rosner pôvodne použil slovo kadáver na označenie tiel mŕtvych koní a mulíc. Briti informáciu pozmenili tak, aby vyvolala pobúrenie nad nemeckou aktivitou. Ich cieľom bolo zapojiť Čínu do vojny na strane spojencov.
Príbeh bol masovo rozšírený v Británii, Francúzsku i Spojených štátoch, kde vyvolal znechutenie. Nemecká vláda proti týmto tvrdeniam hlasno protestovala. Ich protesty však prehlušili verejné prejavy zdesenia zo strany čínskeho veľvyslanca. Čína vyhlásila vojnu Nemecku 14. augusta 1917.
Koláž dvoch fotiek
Až v roku 1925 New York Times informoval o prejave brigádneho generála Johna Charterisa, počas vojny šéfa britskej spravodajskej služby, v ktorom prezradil, že si vymyslel príbeh továrne na mŕtvoly, aby zapojil Číňanov do vojny proti Nemecku. Zmenil titulky dvoch fotografií. Na jednej bol vlak odvážajúci mŕtvych vojakov na pohreb, druhá ilustrovala uhynuté kone na ceste do továrne, kde sa z nich vyrábalo mydlo a olej. Extrakcia tuku z tiel zvierat bola bežnou praxou.
„K obrázku mŕtvych Nemcov som pridal titulok ,Nemecké mŕtvoly na ceste do mydlárne‘ a poslal do novín v Šanghaji.“
Mýtus, že Nemci vyrábajú z ľudí mydlo, koloval už predtým. Pravdepodobne vzišiel z viacerých klebiet, nejde o výtvor jedného človeka. Kadaververwertungsanstalten, doslova Továrne na využitie mŕtvol, niekedy nazývané aj Nemecké závody na spracovanie mŕtvol alebo Továreň na loj, boli jednou z najznámejších britských protinemeckých propagandistických snáh počas prvej svetovej vojny.
Nemcom fikcia poslúžila
Počas 30. rokov 20. storočia nacisti použili túto lož ako dôkaz britských klamstiev počas vojny. Neskoršie priznanie Charterisa poskytlo Hitlerovi propagandistický materiál, aby vykreslil Britov ako klamárov šíriacich vymyslené príbehy o vojnových zločinoch.
