V roku 2020 bolo slovom roka pandemic. Tento výber neprekvapil – celosvetová kríza spôsobená ochorením COVID-19 premenila životy miliárd ľudí, zmenila pracovné návyky, vzdelávanie aj spoločenské interakcie. Slovo „pandemic“ sa stalo univerzálnym symbolom strachu, neistoty, ale aj solidarity a zdieľania skúseností v nových podmienkach.

Posledné roky ukázali zvláštne trendy

O tri roky neskôr, v roku 2023, sa za slovo roka stalo hallucinate. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o medicínsky termín, ale v kontexte populárnej kultúry a technológií získalo nový význam – súviselo najmä s fenoménom AI hallucinations, teda s generovaním nepravdivých či skreslených informácií umelou inteligenciou. Jazyk tak reflektoval znepokojenie nad rýchlym nástupom umelej inteligencie a jej vplyvom na každodenný život a verejnú diskusiu.

V roku 2024 sa slovom roka stalo demure, čo poukazovalo na fenomén vyjadrujúci skromnosť a jemnú rezervovanosť. Zaujímavé bolo, že toto slovo nebolo spojené s katastrofou ani s technológiou, ale skôr s digitálnou kultúrou a spoločenskými očakávaniami. Online komunikácia a sociálne siete zvýraznili potrebu „kontroly vlastného obrazu“, čo sa odrazilo aj v jazyku.

História slov roka teda ukazuje jasný trend: od globálnych kríz cez technologické a kultúrne fenomény až po jemnejšie spoločenské posuny. Jazyk sa mení nielen podľa vonkajších udalostí, ale aj podľa toho, ako spoločnosť spracováva nové výzvy a vyjadruje ich v každodennej komunikácii.

Mohlo by ťa zaujímať:

Slovom roka 2022 sú šerední leniví škriatkovia

• Móda a trendy
• Sociálne siete

Slovo roka 2025 nie je slovo

A práve tu sa dostávame k roku 2025 a k jeho veľmi neobvyklému výberu: slovo roka je „67“. Prečo práve číslo? Na prvý pohľad môže vyzerať, že portál sa rozhodol pre provokatívny či absurdný krok, ale pozadie je oveľa hlbšie. „67“ sa stalo symbolom globálneho digitálneho jazyka, internetu a sociálnych trendov, kde čísla a skratky často nahradzujú slovné výrazy.

V online kultúre sa čísla používajú nielen ako špecifické kódy, ale aj ako symboly skupinovej identity, memov či generácií. Portál Dictionary.com vysvetlil, že „67“ reflektuje novú generáciu digitálneho myslenia, kde jazyk, čísla a symboly splývajú do jednej formy komunikácie.

Ide o metaforu rýchlej evolúcie jazyka, ktorá ukazuje, že slová roka už nemusia byť tradičnými slovami – môžu byť číselné, vizuálne alebo dokonca algoritmické. Tento výber zároveň provokuje diskusiu o tom, ako sa jazyk prispôsobuje novým technológiám a spoločenským zmenám.

Číslo „67“ tak nielen dokumentuje jazykový trend, ale symbolizuje aj prepojenie jazykovej kultúry s digitálnou identitou. Ukazuje, že spoločnosť si začína viac uvedomovať, že významy sa tvoria kolektívne – cez sociálne siete, mémy, streamy a iné moderné kanály. Je to krok k tomu, aby sme rozumeli jazyku nielen ako komunikácii slovami, ale ako komplexnému systému symbolov, čísiel a vizuálnych znakov, ktoré definujú našu dobu.

Výber čísla 67 ako slovo roka je však na internete značne kritizované. Napríklad podľa učiteľa a TikTokera prezývaného „OG Student Translator“, pána Lindsaya, nemá toto číslo žiadny skutočný význam: „.Je to číslo, ktoré je zábavné povedať, preslávilo ho meme s pohybmi rukami a jednoducho nič neznamená,“ zhodnotil, čím načrtol to, ako sa k slovu 67 stavajú mnohí.

Príspevok Rešpektovaný svetový slovník vyhlásil slovo roka 2025. Mnohí s jeho kontroverzným výberom nie sú spokojní je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Pes: chvost, oči a nekonečné objatia

Pes je otvorená kniha. Jeho lásku spoznáš okamžite – podľa radosti, ktorou ťa privíta, aj po piatich minútach odlúčenia. Ak sa tvoj pes vrtí, oblizuje ti ruky a tlačí sa na teba, je to jeho verzia objatia.
Niektoré psy ti dokonca prinesú svoju obľúbenú hračku – to je ako keď ti človek povie: „Si pre mňa dôležitý, tu máš môj najväčší poklad.“ A ak ťa sleduje po byte ako tieň? To nie je kontrola. To je čistá psia láska – s príchuťou závislosti.

Mohlo by ťa zaujímať:

Firma z Nového Zélandu začala predávať nealkoholické víno pre zvieracích miláčikov

• Fakty a zaujímavosti
• Zvieratá

Mačka: jemné signály od kráľovnej citov

Mačka má iný jazyk lásky než pes – sofistikovanejší, ale nie menej úprimný. Ak sa ti obtiera o nohy, necháva ti svoj pach ako odtlačok s textom „Toto je môj človek“. Mačky tiež prejavujú lásku tým, že s tebou zdieľajú priestor – ak sa k tebe pritúli, sadne si ti na laptop alebo ti donesie mŕtvu muchu, ver či nie, je to jej spôsob, ako povedať: „Myslela som na teba.“

Papagáj: romantik s krídlami

Papagáje sú prekvapivo emotívne tvory. Ak ťa majú radi, prejavia to hlasno – doslova. Napodobňujú tvoj hlas, dotýkajú sa ťa zobákom, česú ti vlasy alebo ti sedia na ramene, akoby tam patrili. Niektoré druhy dokonca „tancujú“, keď ťa vidia – rytmické kývanie hlavou je ich verzia radosti. A ak ťa začne jemne obhrýzať? Neboj sa, to nie je útok. To je vtáčí bozk.

Hlodavce: drobné, no verné duše

Škrečky či morčatá síce nevedia mňaukať ani štekať, no ich lásku spoznáš podľa toho, že k tebe prídu sami od seba. Pre tieto malé tvory je dôvera najvyššia forma lásky – ak sa neukrývajú, ale hľadajú tvoj dotyk, si pre ne súčasť kolónie.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Ako zvieratá vyjadrujú lásku? Rôzne spôsoby, ktorými ti dávajú najavo, že si ich človek je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Napriek tomu, že Takešiho hrad sledovali tisíce slovenských divákov, len málokto pozná históriu a zákulisie tohto jedinečného programu. Mnohé fakty sú skutočne prekvapujúce.

Televízny fenomén

Prvá informácia, ktorá môže ľudí prekvapiť, je to, že Takešiho hrad bol natáčaný v rokoch 1986 – 1990. Áno, kým sa táto relácia dostala na Slovensko, prešli viac než dve desaťročia. Autorom Takešiho hradu je uznávaný japonský herec, režisér a zabávač Takeši Kitano, ktorý v súťaži stvárňuje hlavného „bosa“, ktorého musia súťažiaci poraziť.

V každom kole sa 86 až 142 súťažiacich vrhá pod vedením generála Taniho (známy tiež ako generál Lee) na prekážky, ktoré preveria ich fyzickú silu, rýchle reakcie a obratnosť. Tí, čo prekonajú všetky nástrahy, sa v závere epizódy postavia priamo Takešimu – v súboji v autíčkach.

View this post on Instagram

A post shared by EMEFKA SK/CZ (@emefka_official)

Finálny súboj proti Takešimu a jeho prisluhovačom sa pôvodne viedol vodnými pištoľami, neskôr sa používala technológia laser tag. Súperi sa navzájom vyradili z boja tým, že zasiahli terč na protivníkovom vozidle. Podarilo sa niekomu niekedy Takešiho poraziť?

Za viac ako 130 epizód to dokázalo len sedem účastníkov – tí si ako výhru odniesli jeden milión jenov. Nepredstavovalo to až takú astronomickú sumu, ako by sa mohlo zdať. V roku 1989 to bolo zhruba 7 200 amerických dolárov. Pokiaľ súboj s Takešim ustáli viacerí súťažiaci, peniaze si rozdelili rovným dielom.

Medzinárodné verzie

V zahraničí sa Takešiho hrad väčšinou vysielal vo výrazne upravenej verzii. Pôvodné japonské epizódy zostrihali tak, aby lepšie vyhovovali vkusu miestneho diváka – boli napríklad vypustené či nahradené scény, ktoré by boli na Západe nezrozumiteľné kvôli kultúrnym rozdielom.

Je známe, že zahraniční komentátori, ktorými často boli miestni komici, hovorili niečo úplne iné ako zaznelo v origináli, čo celej šou dodávalo ešte viac chaotického šarmu.

Vzniklo teda niekoľko zahraničných strihov. V Európe boli zrejme najvýznamnejšie nemecká a anglická verzia. Druhá menovaná verzia sa následne so slovenským dabingom vysielala aj na Slovensku.

Takešiho hrad sa vysielal v rokoch 2011 a 2012 na Joj a Joj Plus, neskôr sme sa dočkali viacerých repríz. Slovenskí diváci túto šou mohli zachytiť aj vo vysielaní českej Prima Cool, kde sa objavila tiež v roku 2011. Tí, ktorí chytali nemeckú RTL alebo DSF, mali možnosť pozerať Takešiho hrad už v 90. rokoch. Ak niekto náhodou sledoval českú TV3 (neskôr TV Galaxie), tak na túto šou mohol v jej vysielaní natrafiť od roku 2001.

Náročné disciplíny

Účastníci Takešiho hradu čelili niekoľkým desiatkam rozličných disciplín. Medzi najznámejšie z nich patrí beh hore kopcom spojený s vyhýbaním sa veľkým kotúľajúcim sa skalám.

Nezabudnuteľnou hrou je prekonávanie vodnej plochy skákaním z kameňa na kameň – niektoré kamene sú však zradné, a keď na ne človek stúpi, tak sa potopia. Nesmierne náročne pôsobí úloha, počas ktorej súťažiaci musia prebehnúť nad vodou po veľkých valcoch, ktoré sa pri nesprávnom pohybe roztočia a zhodia účastníka dole.

Veľmi známym je aj šesťuholníkový labyrint. V tejto výzve musia súťažiaci prejsť bludiskom, ktoré je tvorené šesťuholníkovými komorami. Na každej stene každej komory sú dvere, ktorými sa dá prejsť do ďalšej komory (okrem tých na vonkajších stenách labyrintu). Súťažiaci majú za cieľ vyjsť správnym východom von. Pokiaľ zvolia nesprávne dvere, padnú do vody. Neúspechom je aj to, keď ich chytia Takešiho poskokovia.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Aká bola cena pre víťaza Takešiho hradu? Toto sú fakty a zaujímavosti, ktoré si o legendárnej šou určite nevedel je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

60-ročný muž sa síce narodil ako Laurence Gregory Watkins, ale v roku 1990 si nechal meno zmeniť. Jeho súčasné meno teda pozostáva z neuveriteľných 2 253 ďalších mien! Ako sa Watkins vyjadril, motiváciou pre zmenu mena bola relácia Ripley’s Believe It or Not!, ktorá sa zameriavala na rôzne neuveriteľné fakty o výnimočných ľuďoch. Inšpiráciu však našiel aj v samotnej Guinnessovej knihe rekordov. „Žasol som nad tými držiteľmi rekordov – najrýchlejší muž sveta, najvyšší, najsilnejší. Ľudia s najdlhšími vlasmi na svete, najdlhšími nechtami a tak ďalej,“ povedal.

Určite si prečítaj:

Willy Wonka navštívil ministerstvo zahraničných vecí: Poslanci si objednali 300 kíl čokolády a stovky litrov alkoholu

• Politika
• Slovensko

Viac ako 2-tisíc mien

Zatúžil patriť medzi nich, hoci veľmi rýchlo prišiel k záveru, že v ničom nijako extra nevyniká. Jedinou možnosťou teda bolo zapísať sa do histórie ako človek s najdlhším menom. Ako Watkins podotkol, bola tu ešte jedna možnosť, a síce najvyšší výškový rozdiel medzi manželmi. Rekord vtedy držal istý muž z Južnej Afriky, ktorý mal rovnakú výšku ako Watkins.

Aby ho ale Watkins tromfol, musel by si vziať niekoho výrazne nižšieho, čo neprichádzalo do úvahy. O svojom novom mene uvažoval niekoľko mesiacov. Inšpirovali ho staré latinské a anglické mená, ktoré boli tiež nezriedka poriadne dlhé, ale napríklad aj maorský slovník. Prevzal tiež mená niektorých známych osobností, napríklad gymnastu a olympijského medailistu Mitcha Gaylorda.

„Bol to veľmi pôvabný muž, takže som jeho priezvisko ukradol,“ priblížil Watkins. „Ale moje najobľúbenejšie meno je AZ2000, čo znamená, že mám viac ako 2-tisíc mien od A do Z.“ Keď sa jeho celé meno napíše na papier, zaberie šesť strán. Keď sa Watkins v roku 1991 ženil, oddávajúcemu trvalo 22 minút, kým ho celé vyslovil. Watkinsovi sa napokon jeho sen splnil a vyslúžil si zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Stalo sa tak v roku 1992.

Zmenu neľutuje

Ako Watkins uviedol, nové meno prináša aj komplikácie, napríklad pri cestovaní. Na jeho pase sa síce zobrazuje kratšia verzia, ale s dodatkom, že meno obsahuje ďalších viac ako 2-tisíc slov. Muž tak pre istotu so sebou nosí rodný list, ak by ho niekto chcel vidieť. Vyjadril sa tiež, že nie všetci ľudia reagujú na jeho rozhodnutie zmeniť si meno pozitívne. „Je pekné mať niečo jedinečné. Ale iní ľudia nevidia tú vtipnú stránku alebo si proste nedokážu predstaviť, že mám naozaj toľko mien,“ priblížil Watkins.

Priamo v súvislosti s Watkinsovou zmenou mena Nový Zéland prijal reformu dvoch zákonov, ktoré obmedzili možnosť dĺžky mena. Po novom občania nemôžu zmeniť mená na také, ktoré obsahujú oficiálne tituly, hodnosti, urážlivé slová, čísla či symboly. A tiež je zakázané čokoľvek dlhšie ako 70 znakov vrátane medzier. Sám Watkins však podľa svojich slov neľutuje, že si meno zmenil. „Ak by som bol dostatočný blázon na to, aby som si znovu zmenil meno, musel by som sa podľa nového zákona rozlúčiť s 98 % z nich a stratil by som svoj zápis do Guinnessovej knihy rekordov, o čo mi v prvom rade šlo,“ povedal.

Celé meno

No a ako vlastne znie Watkinsovo celé meno? Zhlboka sa nadýchni a pokús sa ho prečítať:

Odporúčame prečítať:

TOP 10 memes, ktoré vás bavili minulý týždeň najviac #200

• Meme
• Slovensko

Príspevok 60-ročný muž má najdlhšie meno na svete. Prečítať ho zaberie 22 minút je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Stačí sa opýtať ktoréhokoľvek dieťaťa, ako vyzerá čarodejnica, a odpoveď bude takmer istá: stará žena so špicatým nosom, klobúkom, metlou a kotlíkom plným podivnej zelenej brečky, píše BBC. No málokto sa zamyslí, odkiaľ sa tento obraz vlastne vzal. V skutočnosti ide o výtvor, ktorý sa formoval stáročia – z mýtov, poverčivosti, náboženského strachu aj umeleckých predstáv. A čo je na tom najzaujímavejšie – za týmto archetypom sa skrýva hlbší príbeh o tom, ako sa svet bál silných, nezávislých žien.

Kňažky, liečiteľky, veštice

Prvé „čarodejnice“ neboli o metlách ani o elixíroch. V staroveku to boli kňažky, liečiteľky, veštice – ženy, ktoré rozumeli bylinkám, hviezdam a ľudskej psychike. Biblia spomína „Veštkyňu z Endoru“, ku ktorej sa kráľ Saul obrátil, keď chcel hovoriť s duchmi. V starogréckych mýtoch nájdeme Circe a Medeu, mocné ženy, ktoré vedeli premieňať ľudí na zvieratá, ovládali mágiu, no aj mužov. Tieto postavy boli fascinujúce aj desivé – presne tá kombinácia, ktorá sa neskôr zhmotnila v predstave čarodejnice.

V stredoveku sa však čarodejníctvo začalo spájať s niečím oveľa temnejším. Keď cirkev hľadala vinníkov vojen, hladu a chorôb, prst sa často obrátil na ženy – najmä tie, ktoré boli iné. Boli priveľmi múdre, priveľmi staré, priveľmi samostatné. Inými slovami, príliš nepohodlné.

Mohlo by ťa zaujímať:

Legendárne filmové monštrá halloweenskej sezóny. Toto je 10 najlepších filmov o vlkolakoch, upíroch a bosorkách

• Fakty a zaujímavosti
• Filmy a seriály

S príchodom renesancie dostala čarodejnica aj svoju ikonickú vizuálnu podobu. Umelec Albrecht Dürer vytvoril sériu diel, v ktorých zobrazil dve tváre mágie: krásnu, zvodnú ženu, ktorá využíva svoje čaro, a jej opak – starú, zhrbenú bytosť jazdiacu na kozlovi, symbole diabla. Z tejto dichotómie vznikol archetyp, ktorý pretrval dodnes. Taliansky maliar Andrea Mantegna zasa prepojil čarodejnicu so symbolom závisti – vychudnutou ženou so zamotanými hadmi namiesto vlasov. Takto sa z múdrych žien stali démonky, z liečiteliek – ohyzdy, z nezávislosti – hriech.

Zároveň to bolo obdobie, keď sa zrodil fenomén strachu masového rozsahu – lovy na čarodejnice. Od polovice 16. storočia sa Európou prehnala vlna paranoje, ktorá pripravila o život tisíce ľudí, väčšinou žien. Pamflety a rytiny zobrazovali bosorky, ako sa zúčastňujú diabolských sabatov, lietajú na metlách a paktujú s démonmi. Tlačiarenský lis, vtedy ešte nový vynález, šíril tieto predstavy rýchlejšie než oheň.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Kedysi ich pálili na hranici, dnes majú milióny sledovateľov: Evolúcia čarodejníc od staroveku po WitchTok je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Napriek hrôzostrašným podmienkam, izolácii a strachu sa im podarilo zvládnuť nehostinný terén, ktorý vyvoláva rešpekt aj u skúsených prieskumníkov. Tento príbeh hovorí o páde lietadla, po ktorom zostali deti odkázané iba na seba. Počas 40 dní sa snažili prežiť v divočine, kde každý deň znamenal nový boj o vodu, potravu a bezpečné miesto na odpočinok.

Ich sila a odvaha pritiahli pozornosť celého sveta, keď ich záchranný tím nakoniec našiel vyčerpané, no živé uprostred hustého pralesa. Lesly, Soleiny, Tien Noriel a malý Cristin sa po objavení dostali do starostlivosti kolumbijských špeciálnych jednotiek. Tie ich letecky previezli do Bogoty, kde celú krajinu zaplavili emócie a radosť. Záchranná akcia s názvom Operácia Nádej pokryla viac než 1 600 míľ.

Generál Pedro Sánchez, ktorý viedol pátranie, neskôr prezradil, že deti prežili vďaka trom kľúčovým veciam. Najprv ich viedla nezlomná túžba prežiť. Okrem toho pochádzajú z pôvodného amazonského kmeňa, čo im poskytlo odolnosť voči mnohým nebezpečenstvám. A napokon, poznali samotnú džungľu, jej zvuky, rastliny aj rytmus života. A toto je ich neuveriteľný príbeh o prežití.

Príbeh začína hrôzostrašným pádom lietadla

Deti cestovali so svojou matkou z amazonskej dediny Araracuara do mesta San José del Guaviare, keď sa ich malé lietadlo Cessna 1. mája náhle zrútilo do hustého porastu. V okamihu sa pokojný let zmenil na nočnú moru uprostred neprekonateľnej džungle, kam sa len málokto odváži vstúpiť. Až po šestnástich dňoch záchranári objavili trosky lietadla ukryté pod stromami.

Na mieste našli telá troch dospelých, no po deťoch nebolo ani stopy. Namiesto toho objavili len detskú fľašu, drobné topánky a stopy vedúce od vraku hlbšie do pralesa. Každý nový nález zvyšoval nádej, že deti dokázali prežiť a snažia sa dostať do bezpečia. Starý otec detí, Narciso Mucutuy, sa vyjadril aj pre kolumbijskú televíziu a opísal ich dojímavý moment opätovného stretnutia.

Najstaršia Lesly opísala momenty tesne po havárii. Akonáhle uvidela nohu svojho súrodenca Cristina uviaznutú v troskách, pomohla mu ju vytiahnuť, a tak mu zachránila život. Tento okamih sa stal začiatkom ich neuveriteľnej cesty cez nebezpečnú džungľu. Otec dvoch najmladších detí, Manuel Ranoque, počas tlačovej konferencie prezradil, že Lesly mu opísala aj posledné chvíle s matkou.

Žena po nehode ešte niekoľko dní dýchala a pred sm*ťou poprosila deti, aby ju nechali a postarali sa o seba. Podľa otca Ranoqueho deti raz samy rozpovedia svoj príbeh, keď na to nájdu odvahu. Ich ticho však už teraz hovorí o nevídanej sile, odhodlaní a súrodeneckej láske, ktorá dokázala vzdorovať smrti aj samotnej divočine.

Využili svoje domorodé znalosti

Záchranári pri troskách lietadla našli zvyšky ovocia a múky fariña, tradičného jedla z manioku, ktoré patrí k základom amazonskej stravy. Keď sa zásoby minuli, deti začali zbierať semená a jedlé rastliny, čím si udržali silu aj nádej. Ich rodina neskôr potvrdila, že práve vďaka týmto znalostiam dokázali prežiť. Deti pochádzajú z pôvodného kmeňa Huitoto, kde sa už od útleho veku učí, ako prežiť v džungli.

Poznajú zvuky lesa, rastliny, zvieratá aj nebezpečenstvá ukryté pod listami. Každý, kto sledoval ich príbeh, sa zhodol, že práve táto múdrosť zachránila ich životy. Odborník na amazonskú biodiverzitu Carlos Peres z University of East Anglia neskôr vysvetlil, že taký výkon by zvládol len máloktorý dospelý človek zo západného sveta.

Mohlo by ťa zaujímať:

Bizarný výskum, ktorý vás prinúti rozmýšľať: Ktoré miesta na tele sú úplne najbolestivejšie?

• Fakty a zaujímavosti
• Veda

Nájsť potravu, postaviť prístrešok a udržať sa pri živote 40 dní s bábätkom v náručí by si vyžadovalo obrovskú odvahu a vedomosti. Peres tiež upozornil, že kedysi sa podobné poznanie dedilo z generácie na generáciu, no dnešný svet ho pomaly stráca. Generál Pedro Sánchez, ktorý viedol pátranie, dodal, že deti presne vedeli, ako zbierať vodu, ako sa chrániť pred dažďom a kde hľadať bezpečie.

Okrem múdrosti im priala aj príroda. Džungľa v tom čase prinášala úrodu, takže mali dostatok ovocia na prežitie. Vďaka nemu mali možnosť nazbierať sily na celých 40 dní. Ich príbeh tak ukazuje, ako môžu aj tie, na prvý pohľad najzbytočnejšie rady, napr. od starých rodičov, pomôcť pri prežití. V období sucha by tieto možnosti možno nemali.

Príbeh, z ktorého zamrazí nejedného dospelého

Rozsiahla záchranná akcia, ktorá zasiahla celú Kolumbiu, napokon priniesla výsledok až po mnohých týždňoch pátrania. Prezident Gustavo Petro síce predčasne oznámil nález detí, no správa sa ukázala ako nepresná. Až neskôr sa pátrači priblížili k pravde. Kolumbijská armáda a miestni pôvodní obyvatelia, ktorí nie vždy zdieľajú rovnaké postoje, sa rozhodli spojiť sily.

Do oblasti vyslali približne 150 vojakov so psami, aby spolupracovali s desiatkami dobrovoľníkov z kmeňov. Práve táto spolupráca medzi ozbrojenými zložkami a domorodcami, ktorí poznajú džungľu lepšie než ktokoľvek iný, sa stala kľúčom k úspechu. Z vrtuľníkov sa zhadzovali balíky s potravinami, aby deti mali čo jesť, a lietadlá vypúšťali svetlice, ktoré osvetľovali tmavý prales.

Záchranári používali aj reproduktory s hlasom starej mamy, ktorá deti prosila, aby zostali na jednom mieste. Napokon ich našli na malej čistine asi tri míle od miesta nehody v provincii Caquetá. Záchranári sa k nim počas pátrania dostali dokonca dvakrát na vzdialenosť niekoľkých desiatok metrov, no hustá vegetácia ich zakaždým skryla.

Deti mali len minimum síl, sotva zvládali dýchať či nájsť pár plodov na prežitie. Keď ich konečne objavili, museli ich z pralesa vytiahnuť po lanách, pretože vrtuľník nemal kde pristáť. Pátranie však obetovalo služobného psa Wilsona, ktorý deti vypátral, no následne sa stratil. Podľa starého otca sa stal ich verným spoločníkom, kým nezmizol v hlbine pralesa.

Príspevok 40 dní hrôzy v Amazonskej džungli: Neuveriteľný príbeh 4 detí, ktoré prežili haváriu lietadla je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

V údolí pod Chočskými vrchmi, ukryté medzi kopcami a voňavými lesmi, sa nachádza termálne jazierko, ktoré ponúka vonkajší relax aj počas chladnejších dní, píše sa na oficiálnej stránke obce Kalameny, kde sa tento prírodný poklad nachádza. Voda v ňom prúdi z viac než pol kilometra hlbokých vrstiev zeme a má stálu teplotu okolo 33 stupňov Celzia. Nie je horúca ako vo wellness centrách, no práve jej mierne teplo spôsobuje, že sa v nej dá oddychovať pokojne aj počas zimy. A nie je nič príjemnejšie, ako v studenom vetre sedieť po krk v pare, ktorá sa dvíha z hladiny.

Ako jazierko vzniklo?

Toto jazierko nie je dielom prírody v pravom zmysle slova – vzniklo zásluhou vrtu z prelomu tisícročí, no pôsobí, akoby tu bolo odjakživa, informuje portál Planet Slovakia. Umelo vytvorené, no dokonale zapadnuté do prostredia. Obklopujú ho kopce, zeleň a ticho, ktoré narúša len šum vody a občasné kvákanie žiab. Na brehoch sa dajú nájsť lavičky či ohnisko, kde sa dá po kúpeli posedieť. Dno pokrývajú drobné oranžové kamienky, ktorým farbu dodávajú minerály vo vode – najmä vápnik, horčík a síra. Práve tá sa ozýva typickým „vajcovým“ zápachom, ktorý je však súčasťou celého zážitku.

Mohlo by ťa zaujímať:

Dostaneš sa sem len helikoptérou a nocuješ so žralokmi. Takto vyzerá najnebezpečnejší hotel planéty

• Cestovanie
• Kuriozity

Miesto je prístupné počas celého roka a jeho najväčšou výhodou je, že vstup je úplne bezplatný. Niet sa preto čo čudovať, že počas víkendov tu môžeš nájsť parkovať pomerne dosť áut. Napriek tomu má toto kúzelné jazierko stále svoj pokoj – najmä, ak sem prídeš mimo rušných hodín. V skoré ráno či počas sychravého dňa tu môžeš zažiť neopakovateľnú atmosféru – paru nad hladinou, ticho lesa a vodu, ktorá ťa objíme svojím teplom.

Prístup je jednoduchý

Prístup je jednoduchý – cesta vedie cez malebné dedinky a asfaltku, ktorou radi jazdia aj cyklisti. Nie je to žiadny hlavný ťah, takže sa tu dá bezpečne vychutnať aj pomalšia jazda či krátka prechádzka. Samotné jazierko leží len kúsok za dedinou a ak budeš sledovať žltú turistickú značku, nemáš šancu zablúdiť. Z cesty ho navyše ľahko zbadáš – stačí sa pozrieť doľava a uvidíš malú, ale neprehliadnuteľnú vodnú hladinu.

Nie je to miesto pre davy ani pre hlučné večierky. Je to skôr útočisko pre tých, ktorí hľadajú ticho, prírodu a trochu tepla. Možno preto si ho stále uchovávajú len tí, čo o ňom „vedia“. A keď raz vstúpiš do jeho hrejivej vody, pochopíš, prečo sa k nemu ľudia radi vracajú – aj bez reklamy, bez vstupeniek a bez prehnaného komfortu.

Príspevok Slovenské jazierko, kde má voda vyše 30 stupňov aj v zime a vstup je zadarmo. Miesto, o ktorom veľa ľudí nevie je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Pre jedných predstavoval bezohľadného korzára, ktorý šíril strach po Karibiku. Iní ho považovali za odvážneho hrdinu, ktorý chránil britské záujmy. Kto sa teda skrýval za menom Henry Morgan? Jeho príbeh sa začína v roku 1635 v dedinke Llanrumney v grófstve Monmouthshire vo Walese. Vyrastal v rodine Roberta Morgana, skúseného farmára. Napriek ušľachtilému pôvodu neinklinoval k pôde, ale k dobrodružstvu. Tvrdil o sebe, že vyrastal bez vzdelania a namiesto kníh uprednostňoval činy.

Ako sa však mladý Morgan dostal z waleského vidieka až do Karibiku, to ostáva predmetom sporov. Podľa životopisca Alexandra Oliviera Exquemelina, ktorý žil v rokoch 1645 až 1707, sa Morgan stal nádenníkom, následne predaným do služby na Barbados. Medzi historikmi sa však presadila aj teória, že do Karibiku pricestoval počas anglicko-španielskeho konfliktu v rokoch 1654 až 1660.

Kapitán Morgan ako obávaný pirát?

Karibské ostrovy predstavovali v tom období priestor plný napätia, pirátskych nájazdov a neustálych stretov medzi mocnosťami ako Británia, Španielsko a Francúzsko. Po tom, čo Briti obsadili Jamajku v roku 1655, Španieli sa nevzdávali a pokúšali sa získať ostrov späť. Briti preto podporovali korzárov, ktorí mali povolenie napádať nepriateľské lode. Títo piráti sa od bežných zbojníkov odlišovali.

Podľa historických záznamov konali s oficiálnym poverením známym ako „Letter of Marque“. Takéto oprávnenie im umožňovalo útočiť na španielske lode a brať ich majetok bez hrozby trestu. Korzári si navyše mohli ponechať väčšinu koristi, takže nemali dôvod deliť sa o ňu s úradmi. Aj Henry Morgan sa okolo roku 1660 pridal k tejto skupine dobrodruhov v službách Anglicka.

Jeho primárnou úlohou sa stalo ničenie španielskych kolónií a obrana britských záujmov v Karibiku. Guvernér Jamajky Thomas Modyford, skúsený politik z Barbadosu, sa stal jeho podporovateľom. Tvrdil, že obrana ostrova si vyžaduje útok ako najlepšiu formu prevencie. Morgan preto organizoval výpravy proti španielskym prístavom a delil sa o zisk s úradmi v Port Royali.

V roku 1667 získal od Modyforda oficiálny dokument, ktorý mu povoľoval napádať nepriateľov koruny. Vďaka tomu sa stal známym a obávaným vodcom schopným viesť stovky mužov. O rok neskôr sa mu podarilo zorganizovať útok na španielske mesto Portobelo, strategické centrum obchodu v Strednej Amerike. Jeho jednotky prešli nebezpečnými džungľami, prekvapili obranu a zmocnili sa veľkej koristi.

Mohlo by ťa zaujímať:

Najnenávidenejší tyran Ríma, cisár Nero: Jednu vec mu Rimania nikdy nedokázali odpustiť

• Fakty a zaujímavosti
• História

Tento úspech upevnil Morganovu povesť obávaného korzára

Morganovi sa podarilo dobyť mesto, ktoré Španieli považovali za nedobytné. Jeho odvaha, taktické myslenie a neľútostná drzosť mu priniesli nielen bohatstvo, ale aj obdiv v Anglicku. Kráľ Karol II. si uvedomil, že takých mužov môže využiť vo svojich mocenských hrách proti Španielsku. Preto dostal Morgan súhlas pokračovať vo výpravách, ktoré sľubovali ešte väčšie zisky.

Najsmelšia výprava smerovala na Panamskú šiju, úzky pás zeme spájajúci Severnú a Južnú Ameriku a oddeľujúci Atlantik od Tichého oceánu. Región mal obrovský strategický význam, keďže skracoval námornú cestu medzi oboma pobrežiami. Morgan zhromaždil v roku 1671 približne 1200 mužov a flotilu lodí. Vyplával z ostrova Tortuga, známeho útočiska pirátov, a zamieril k pevnosti San Lorenzo.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Vo veľkom ho pil aj Separ: Kapitán Morgan ako najobávanejší pirát Karibiku alebo hrdina Jamajky? je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Túto otázku skúmali vedci na Marylandskej univerzite v americkom Baltimore v spoluprácii so spoločnosťou Microsoft. V rámci experimentu porovnávali celkom 26 rôznych jazykov, pričom výsledky zverejnili v rámci nového benchmarku OneRuler. Ten testuje schopnosť veľkých jazykových modelov spracovávať dlhé textové vstupy. Pokiaľ si myslíš, že najlepším jazykom na zadávanie príkazov umelej inteligencii bude jednoznačne angličtina (prípadne iný z veľkých jazykov), výsledky analýzy ťa zrejme prekvapia.

Určite si prečítaj:

Bratislavský obchod s elektronikou dostal výprask. Ukrajinec spôsobil v amoku škody za niekoľko tisíc eur

• News
• Slovensko

Ani angličtina, ani francúzština. Výsledky prekvapili

Na prvom mieste sa totiž umiestnila poľština! Spomínaná angličtina skončila až na šiestom mieste, pričom poľština za sebou nechala aj také jazyky ako taliančina či francúzština. Štúdia vyšla pod názvom „One ruler to measure them all: Benchmarking multilingual long-context language models“ (Jedno kritérium pre všetky jazyky: Meranie viacjazyčných modelov s dlhým kontextom). Jej autori uvádzajú, že poľština dosiahla priemernú úspešnosť 88 %. Naproti tomu angličtina dosiahla necelých 84 %. Na prvý pohľad to neznamená veľký pokles, v danom rebríčku však angličtina skončila až na šiestom mieste.

Pozoruhodné to je preto, lebo modely umelej inteligencie sa zvyčajne trénujú na najväčšom množstve dát práve v angličtine. Trénujú však napríklad aj v čínštine, ktorá vo výskume tiež príliš nezahviezdila. Umiestnila sa totiž až na štvrtom mieste od konca. Jej úspešnosť dosiahla len 62 %. Skúmanie vhodnosti jazykov prebiehalo na siedmich typoch úloh. Tie rozdelili do kategórií vyhľadávania a agregácie s kontextami od 8-tisíc do 12-tisíc tokenov. Experti prišli na to, že čím je kontext dlhší, tým viac sa prehlbuje rozdiel vo výkonnosti medzi tzv. vysokozdrojovými jazykmi (ako sú tie európske) a nízkozdrojovými (kam patrí napríklad swahilčina či sothčina). Rozdiel sa zvýšil z 11 na 34 percent pri najdlhších textoch.

Hoci jazykové modely sa po poľsky učia len na obmedzenom množstve dát, napriek tomu dosiahli práve v tomto jazyku vyššiu presnosť odpovedí, menej chýb a lepšie výsledky pri analýze rozsiahlych dokumentov. Podľa autorov štúdie sa teda práve poľština stala najvhodnejším jazykom na takzvané promptovanie, teda zadávanie dlhých a komplexných otázok umelej inteligencii.

Príspevok Ktorému jazyku rozumie umelá inteligencia najlepšie? Víťazom je tento slovanský jazyk, tvrdia vedci je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Ako sa však Andrésen stal tým „najkrajším chlapcom sveta“? Jeho príbeh je známy hlavne zarytým fanúšikom filmovej histórie, no v skratke ide o jeho predstavenie svetu vo filme Sm*ť v Benátkach. Ešte ako pätnásťročný bol Andrésen vybraný do úlohy Tadzia, chlapca, ktorý sa stane objektom fascinácie staršieho (a neobvykle stále spoteného a mastného) muža v adaptácii novely Thomasa Manna.

Režisér Visconti Andrésena po premiére filmu označil za „najkrajšieho chlapca na svete“ – prívlastok, ktorý sa ho držal celý život, no pre neho sa stal bremenom, nie poctou.

Najkrajší chlapec na svete kvôli tomuto označeniu trpel

Andrésen v neskorších rozhovoroch otvorene priznával, že nakrúcanie filmu bolo pre neho traumatizujúce. „Cítil som sa ako exotické zviera v klietke,“ povedal v roku 2003 pre The Guardian. „Ten film mi môj život dosť slušne pokazil,“ dodal v dokumente z roku 2021.

Andrésen sa narodil v roku 1955 v Štokholme a po samovr*žde matky strávil väčšinu detstva u svojej starej matky. Tá ho vychovávala tak, aby sa z neho stal herec a model. Výchova starej mamy sa vyplatila a mladého chlapca si všimol už vtedy legendárny režisér Luchino Visconti. Natáčanie očakávaného a kontroverzného filmu však malo aj svoje temné zákutia.

Sám Andrésen neskôr popísal, ako ho Visconti vzal do gay klubu. Bol to vraj veľmi traumatizujúci zážitok. „Vedel som, že nemôžem reagovať – bolo by to spoločensky samovr*žedné,“ spomínal. „Ale bolo to prvé z mnohých podobných stretnutí.“ V neskorších rokoch hovoril o režisérovi otvorene: „Bol kultúrny predátor. Obetoval by čokoľvek a kohokoľvek pre svoje umenie,“ zhodnotil.

Celosvetová sláva

Úspech filmu Sm*ť v Benátkach priniesla Andrésenovi slávu aj mimo Európy. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Japonsku, kde si film získal extrémne pozitívne ohlasy. Mladý chlapec sa tam stal popovou ikonou a modelom, po ktorom bažili úplne všetci.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nejaký čas ich ešte nepochopíme: Moderné a značne kritizované filmy, ktoré sa stanú kultovými klasikami

• Fakty a zaujímavosti
• Filmy a seriály

Napriek tomu, že jeho tvár poznala obrovská časť sveta, Andrésen sa vždy cítil priťahovaný k hudbe. Ako pianista a skladateľ sa naprieč svojím životom zapojil do mnohých umeleckých projektov, no jeho tvár z filmu len tak nezmizla.

Počas kariéry si zahral vo viac než tridsiatich švédskych filmoch a seriáloch a v roku 2019 sa dokonca objavil aj v známom filme Slnovrat od Ariho Astera.

„Moja kariéra patrí medzi tie, ktoré začali úplne na vrchole, a potom už len klesali. Bolo to osamelé,“ zhodnotil o svojom tvorivom živote.

Príspevok Vo veku 70 rokov zomrel „najkrajší chlapec sveta“. Sláva z jedného filmu z neho spravila „exotické zviera v klietke“ je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.