Nauru. Ostrovný štát v Tichom oceáne, ktorý zaberá skromnú plochu 21 štvorcových kilometrov pravdepodobne patrí k tým, o ktorých si v živote nepočul. Jeho smutná história a ešte smutnejšia súčasnosť je však dôvodom, prečo by si mal.

Je to len niečo cez päťdesiat rokov, čo Nauru možno považovať za samostatný štát, počas svojho krátkeho pôsobenia však prestriedal hneď niekoľko rôznych titulov. Najprv ho poznali ako najbohatší a najmenší demokratický štát zároveň. Potom ako štát, ktorý „za noc“ stratil všetko. A dnes?

Dnes je to štát, ktorého 94,5 % obyvateľstva trpí kritickou nadváhou a 71,7 % obezitou, kvôli čomu možno Nauručanov považovať za najtučnejší národ sveta. Ako sa do tejto kaše dostali?

Od malého kamienka k storočiu ťaženia

V roku 1896 sa na ostrove Nauru zbežne zastavil Henry Denson, zamestnanec spoločnosti Pacific Islands Company, ktorému padol do oka prazvláštny kamienok. Nejaký minerál? Skamenelina? Presnej identifikácii nevenoval veľa času, predsa len chcel z neho tak maximálne vyrobiť guľôčku na hranie. Jednoducho ho zobral a odišiel.

Z guľôčky na hranie napokon nebolo nič a jeho nález skončil ako zarážka na dvere v jeho kancelárii v Sydney. Tam si nepozorovane hovel ďalšie tri roky, až kým do rovnakej kancelárie nepreradili Alberta Ellisa – vedúceho pracovníka oddelenia zaoberajúceho sa fosfátmi. V ňom tiež kamienok vzbudil okamžitý záujem.

Denson presviedčal nového kolegu, že nejde o nič nezvyčajné, ten si však nemohol pomôcť. Po troch mesiacoch odolávania kameň podrobne preskúmal, vďaka čomu mohol zrazu so stopercentnou istotou vyhlásiť to, čo už dlho tušil – ide o fosfát. Fosfát najvyššej akosti.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že obyvateľom drobného ostrovného štátu začalo svitať na lepšie časy. Po dočítaní tohto príbehu bude ale nad slnko jasné, že práve toto bol začiatok ich konca.