Cirkev, ktorá mala byť symbolom jednoty, sa na desiatky rokov rozpadla na tri súperiace tábory. V 14. a 15. storočí sa katolícky svet ponoril do najväčšej identity krízy vo svojej histórii – pápežský stolec si v rovnakom čase nárokovali až traja muži. Každý mal svoju kúriu, svojich prívržencov a každého podporovali mocné európske štáty. Výsledkom bol chaos, ktorý otriasol nielen cirkevnou autoritou, ale aj rovnováhou síl v celej Európe.
Ako sa z Avignonu stalo centrum pápežskej moci? Kto stáli za rozkolom a prečo sa ho nepodarilo ukončiť ani po desaťročiach? Ponor sa do príbehu plného intríg, zrady a zápasu o duchovnú aj svetskú moc – do obdobia, keď pápeži nebojovali proti hriechu, ale proti sebe navzájom.
Ich rivalita trvala celé štyri desaťročia a navždy poškodila cirkev. Hneď traja muži si nárokovali pápežský stolec. Katolícky svet sa tak ocitol v chaose, ktorý zasahoval všetky oblasti viery a politiky. Celých 68 rokov sídlil pápež v južnom Francúzsku, konkrétne v meste Avignon, namiesto Ríma.
V roku 1305 zvolili za pápeža Francúza Klementa V. Ten však odmietol presídlenie do Ríma a po štyroch rokoch presunul pápežský dvor na breh rieky Rhôna. Po ňom vládlo ešte šesť ďalších nástupcov, pričom vplyv francúzskej koruny na pápežstvo neustále rástol. Avignonská éra sa preslávila najmä korupciou a štedrými ústupkami francúzskym záujmom. Tým sa vážne narušili vzťahy pápežstva so zvyškom západného kresťanstva. A tak celý príbeh iba začína.
Voľba, ktorá všetko zmenila. Kto bude nový pápež?
Až 17. januára 1377 presťahoval Gregor XI. pápežstvo späť do Ríma. Keď však roku 1378 zomrel, šesť z dvadsiatich dvoch kardinálov zostalo v Avignone. Rimanov zachvátila panika, pretože sa obávali ďalšieho francúzskeho pápeža a presunu Svätej stolice do Francúzska. Ulice okamžite zaplnil rozvášnený dav, ktorý vyžadoval rímskeho alebo aspoň talianskeho pápeža.
Uprostred nepokojov zasadlo k voľbe šestnásť kardinálov. Dňa 9. apríla 1378 zvolili bartolomejského arcibiskupa Bartolomea Prignana, ktorý prijal meno Urban VI. Rozzúrený dav však ešte netušil, že ide o Taliana. Preto vtrhol do vatikánskeho paláca a kardináli v panike ušli. Keď sa však rozchýrilo, že nový pápež pochádza z Talianska, napätie rýchlo ustúpilo. Dňa 18. apríla ho teda korunovali v Bazilike sv. Petra.
Napriek počiatočnej spokojnosti nastalo rýchle rozčarovanie. Urban VI. začal tvrdo útočiť na vlastných kardinálov. Zakazoval tradičné dary, napádal úplatkárstvo a zaháľačstvo v kúrii. Mnohí nadobudli presvedčenie, že túžba po moci ho pripravila o rozum. Navyše vyhlásil, že pápežstvo už navždy zostane v Ríme, čím urazil francúzskeho kráľa Karola V. Aj keď časť jeho kritiky pôsobila oprávnene, zasiala medzi kardinálov pochybnosti. Obávali sa zmien životného štýlu i hroziacich škôd pre prestíž cirkvi.
Ďalší nový pápež
V auguste 1378 sa francúzski kardináli zišli v Anagni, juhovýchodne od Ríma, a pozvali na rokovanie aj Urbana. Ten okamžite zacítil pascu, pretože sa obával únosu alebo vraždy, a preto pozvanie odmietol. V jeho neprítomnosti kardináli zostavili zoznam sťažností a vyhlásili jeho voľbu za neplatnú. Navyše tvrdili, že hlasovali pod nátlakom.
Listom následne oslovili aj talianskych kardinálov a oznámili im, že pápežský stolec zostal prázdny. Dňa 2. septembra zvolili ženevského kardinála Roberta, ktorý prijal meno Klement VII. Ten už v roku 1379 presťahoval pápežský dvor späť do Avignonu. Urban VI. však z Ríma neodišiel, takže vznikli dva nekompromisné tábory, ktoré stáli proti sebe ešte ďalších 38 rokov.
Každý pápež exkomunikoval svojho protivníka a Urbanovi priaznivci nazývali Klementa samotným Antikristom. Rozkol spôsobil v celej západnej Európe rozsiahlu vlnu politickej neistoty. Panovníci si museli zvoliť, ktorého pápeža uznajú, a poddaní ich rozhodnutia nasledovali. Na stranu Klementa VII. sa pridalo Francúzsko, Aragónsko, Kastília, León, Savojsko, Neapol, Burgundsko, Cyprus, Škótsko a Walesania.
Urbana VI. podporovala Svätá ríša rímska, Anglicko, Portugalsko, Poľsko, Uhorsko, krajiny Škandinávie a severotalianske mestské štáty. Keď Urban VI. zomrel v roku 1389, zdalo sa, že vznikla príležitosť ukončiť rozkol. Rímski kardináli však namiesto kompromisu okamžite zvolili nového pápeža – Pietra Cyba Tomacelliho, ktorý prijal meno Bonifác IX.
Francúzski kardináli využili príležitosť a zareagovali
O päť rokov neskôr, v septembri 1394, zomrel aj Klement VII. Francúzski kardináli v Avignone odpovedali rovnakým spôsobom a zvolili Pedra Martineza de Lunu, korunovaného ako Benedikta XIII. Rozštiepená cirkev tak pokračovala v dvojpápežstve bez akéhokoľvek náznaku zmierenia.
Kto bol najviac obľúbený?
Už v roku 1393 poveril francúzsky kráľ Karol VI. Parížsku univerzitu, aby našla cestu z patovej situácie. Komisia mala 54 profesorov a cirkevných hodnostárov a navrhla tri riešenia. Najlepším riešením malo byť, že obaja pápeži dobrovoľne odstúpia. Ak by to odmietli, mala nasledovať arbitráž. Posledná možnosť rátala so zvolaním všeobecného koncilu kardinálov alebo teológov, ktorí by určili legitímneho pápeža.
Všetky strany však návrh úplne ignorovali. V roku 1398 sa Francúzsko odvrátilo od „svojho“ pápeža Benedikta XIII. a sedemnásti kardináli ho opustili. Francúzska armáda obkľúčila palác v Avignone a sídlo pápeža sa dostalo do izolácie. Benedikt XIII. však v marci 1403 unikol na panstvo vojvodu Ľudovíta II. z Anjou s bývalou manželkou neapolského kráľa.
Vzápätí sa k nemu kardináli opäť vrátili. Ľud ho stále miloval a pápež si znovu získal uznanie Francúzska aj ďalších krajín. Keď v roku 1404 zomrel v Ríme Bonifác IX., kardináli zvolili Cosima de‘ Miglioratiho, ktorý prijal meno Inocent VII. Vládol však len dva roky. Po jeho smrti zvolili kardinála Angela Corrara, dnes známeho ako Gregor XII. Obaja pápeži, ako Inocent, tak aj Gregor, tvrdili, že rozkol musí skončiť. Avignonský tábor však odmietal akékoľvek ústupky.
Do tretice ďalší pápež
V roku 1407 sa objavilo odvážne riešenie. Pápež Benedikt XIII. a Gregor XII. sa mali naraz vzdať pápežstva. Mali sa stretnúť v prístavnom meste Savona, aby začali od nuly, avšak navzájom si nedôverovali a stretnutie nakoniec zrušili. Gregor XII. navyše porušil predvolebný sľub a vymenoval štyroch nových kardinálov, pričom dvaja z nich predstavovali jeho synovcov.
Jeho vlastní kardináli sa od neho odvrátili a krátko nato avignonskí kardináli zosadili aj Benedikta XIII. Trinásť rímskych a trinásť avignonských kardinálov stratilo trpezlivosť s oboma pápežmi. Dohodli sa preto, že zvolajú zhromaždenie v talianskej Pise. Koncil sa otvoril 25. marca 1409 proti vôli oboch pápežov, ktorí márne zvolávali vlastné synody.
Do Pisy prišlo asi 500 kardinálov a cirkevných hodnostárov. Vyhlásili, že zastupujú celú cirkev a získali právo konať v jej mene. Keď Gregor XII. a Benedikt XIII. odmietli prísť, koncil ich 5. júna zosadil s odôvodnením, že sú schizmatickí, heretickí, krivoprísažní a škandalózni. Zdalo sa, že koncil prinesie obrat, avšak namiesto toho nastal nečakaný krok. Zvolili tretieho pápeža.
Kardinál Pietro di Candia, kedysi horlivý stúpenec Urbana VI., prijal po voľbe meno Alexander V. Väčšina Európy ho uznala, lenže rozkol sa ešte prehĺbil, pretože ani rímsky, ani avignonský pápež neplánoval odstúpiť. Autorita pápežského stolca klesala a veriacich čoraz viac sužovala neistota. Keď Alexander V. roku 1410 zomrel, nahradil ho kardinál Baldassare Cossa, známy ako Ján XXIII.
Pápež Martin – koniec rozvrátenej cirkvi
Tento nový pápež však vládol iba krátko. V roku 1413 presvedčil cisár Svätej rímskej ríše Žigmund pápeža, aby zvolal všeobecný snem v meste Kostnica na juhu Nemecka, blízko švajčiarskej hranice. Koncil sa otvoril 5. novembra 1414 a jeho cieľom sa stalo ukončenie schizmy a začatie reformy cirkvi. Do mesta medzitým prúdili stovky cirkevných hodnostárov.
Pápež Ján XXIII. však tušil svoje zosadenie, preto potajomky utiekol, dúfajúc, že rokovanie bez neho neprebehne. Cisár Žigmund však vyzval prítomných, aby zotrvali. Na jar 1415 koncil zosadil Jána XXIII. a zároveň dosiahol, že taliansky pápež Gregor XII. dobrovoľne abdikoval. Francúzsky pápež Benedikt XIII. síce odolával, no v júli 1417 ho koncil zbavil úradu. Tým sa otvorila cesta k uzdraveniu cirkvi.
Po dlhých rokovaniach zvolilo 23 kardinálov spolu so zástupcami Anglicka, Francúzska, Talianska, Nemecka a Španielska nového pápeža Otta Colonnu, ktorý prijal meno Martin V. Veľká cirkevná schizma sa tým formálne skončila. Tvrdohlavý Benedikt XIII. však aj naďalej tvrdil, že iba on predstavuje legitímneho nástupcu svätého Petra.
Po jeho smrti v roku 1423 dokonca verní kardináli zvolili ďalšieho pápeža, ktorý prijal meno Klement VIII. Ten odolával až do roku 1429, no napokon uznal Martina V. a rozkol definitívne utíchol. Dôsledky zostali hlboké. Autorita pápežského stolca sa oslabila a mnohí cirkevní predstavitelia začali presadzovať tzv. konciliárnu teóriu, podľa ktorej najvyššiu moc nemá jediný muž, ale všeobecný koncil.
