Prípadov masakry dieťaťa iným dieťaťom je požehnane. Niektoré sú notoricky známe, o iných sa píše skromnejšie. Tu sú prípady siedmich dievčat počnúc štvorročnou Lizzie túžiacou zlikvidovať batoliacu sestru, dievčaťom fascinovaným pohrebmi, gotickou tínedžerku a jej milovaným vlkolakom, náruživou pestovateľku až po sadistickú dcéru prostitútky či stredoškoláčku bažiacu po pitve.

Pozor! Niektoré obsahujú explicitné popisy brutálnych vrážd a prepisy výpovedí nedorastených vrahýň.

Už v štyroch jej urobila plastiku tváre

Len štvorročná Lizzie Lewisová často vravievala, že nenávidí svoju šesťmesačnú sestru a najradšej by bola, keby ju niekto rozsekal. Mala tiež o dva roky staršieho brata Henryho, o ktorého vražde verejne nefantazírovala. Nenávisť k batoľaťu pramenila tiež z faktu, že stále plače, dostáva sa jej viac pozornosti a ona už nie je najobletovanejšie dievčatko v rodine.

Rok 1885. Prístavné mesto Port Jefferson (NY). Malý dom, šesťčlenná rodina. Otec pracujúci ako robotník každé ráno odchádza na fušku. Žena sa živí praním pre miestnych farmárov. Zavčas ráno nechala najmladšie dieťa spať v kolíske, Lizzie a Henry sa hrali v izbe. Kázala im dohliadnuť na sestru, kým sa vráti. Lizzie potmehúdsky šepla bratovi: „Počkáme, kým odíde, a ideme na to.“

Henry ju nasledoval do sestrinej izby, zatiaľ čo v ruke zvierala porciovací nôž na ryby. Podišla ku kolíske a s hurónskym smiechom zvolala: „Pozeraj sa!“ Vystrašený chlapec jej dohováral, nech sestre neubližuje, lebo začne plakať. Ignorujúc jeho slová zdvihla nôž a vrazila ho batoľaťu do oka. Krv vytryskla, dieťa sa rozkričalo. Chlapec v panike utiekol. Zintenzívňujúci plač, náreky a valiaca sa krv jej pridali na radosti, pokračovala v sekaní a rezaní, až kým nebola spokojná.

Pani Lewisová, ktorú o udalosti informoval vystrašený Henry, utekala domov. Lizzie ju pri bráne ukazujúc červené ručičky informovala: „Oh, mamka, pozri sa, všetko som už zariadila,“ zasmiala sa poskakovala za mamou utekajúcou k dieťaťu. Keď odhrnula zakrvavenú prikrývku, uvedomila si pravdivosť dcériných slov. K hrudi pritisla kvapkajúce telíčko a bežala po pomoc. Jej tvár bola len masa fatálnych rezných a bodných rán.

Odporúčame prečítať:

Bolesť pri menštruácii je častá, no nie normálna. Tieto veci by o ženskom cykle mali vedieť (nielen) všetky ženy (rozhovor s odborníčkou)

• Rozhovory
• Zdravie a fitness

Pohreby milovala až na smrť

14-ročnú Ellu Holdridgeovú tak fascinovala dráma pohrebov, že ich sporadický výskyt ju podnietil zabíjať pre uspokojenie tejto vášne. Uvažovala: „Ak trochu jedu na potkany zabije toľko zvierat, pravdepodobne bude účinkovať aj na deti.“ V roku 1892 tak titulky novín zaplnila mladá travička z predmestia Buffala.

Až hrozivá smrť Louisy Stermerovej a ťažké ochorenie ďalších detí z okolia odhalili premyslený scenár pubertiačky. Jej činy boli výsledkom chorobnej túžby vidieť poslednú rozlúčku. Bola stálicou každého pohrebu v meste. Keď nastalo „suché obdobie“ a ľudia nezomierali, rozhodla sa s tým niečo urobiť. Niekoľkým žiakom podala jed na potkany, a kým sa zvíjali v agónii, čakala na príchod smrti. Deti v kŕčoch dobehli pre pomoc, ktorá ich včas zachránila. Polícii tvrdila, že im dala len obyčajnú vodu, a ďalej sa prípadom nezaoberali.

Keď sedemročná dcéra manželov Stermerových záhadne ochorela, v mukách umierala dva dni. Predpokladali, že išlo o choleru. Len pár dní po pohrebe pani Egglestonová nechala desaťročnú Susie a päťročnú Jennie hrať sa v Ellinej prítomnosti. Keď žena odišla, dievčatá zavolala do kuchyne, kde im pripravila kakao so štedrou dávku jedu. Susie ho pre divnú pachuť odmietla vypiť, tak jej ho naliala do hrdla.