9. Už roky vediem nikdy nekončiacu „debatu“ so svojimi dvoma mačkami. Samozrejme, rozprávam za nás všetkých len ja, no obom som im vymyslela špecifický prízvuk, takže je jasné, kto hovorí. V tejto fáze už má každá z nich svoj vlastný príbeh. Napríklad teraz sa ma moja čierna mačka snaží presvedčiť, aby som jej pod stromček kúpila delo, ale mojej čiernobielej sa to nepozdáva a je zásadne proti. Ktovie, ako sa to rozuzlí.
10. Špáram sa v nose a nehanbím sa za to. Mám rád čisté nosové dutiny a nič ma nevytočí viac, ako keď pri každom nádychu a výduchu „pískam“. Na niektoré miesta sa skrátka vreckovkou nedostaneš. Potrebuješ prst.
11. Keď mám ušné lalôčiky studené od zimy, poskladám si ich a nasúkam ich do vnútra ucha. Milujem to. Neviem, čo presne – možno ten pocit chladu vo vnútri ucha – ale niečo na tom mi je neskutočne príjemné. Raz sa ma frajerka spýtala, prečo to vlastne robím. Nevedel som, ako jej odpovedať.
12. Občas sa tak zapozerám do seriálu alebo začítam do knihy, že si začnem jednotlivé repliky hovoriť nahlas. Jednoducho sa tak teším z toho, ako sa dej vyvíja, že ho chcem prežívať aj na vlastnej koži.
13. Po sprche si vždy zasuniem uterák medzi ritné polky a tak behám po byte, kým úplne neuschnem. Mám pocit, že inak mi tam vždy ostane voda, a nič ma nevytáča viac ako mokrý zadok a klzké polky, ktoré sa o seba navzájom šmýkajú. Minule ma pri tom pristihol frajer… Nasledovala veľmi zvláštna debata.
14. Prechádzam sa po dome a rozprávam sa sám so sebou, akoby som nahrával podcast. Vymýšľam si otázky a potom na ne odpovedám. Úprimne, má to terapeutické účinky, napriek tomu to vychádza podstatne lacnejšie ako sedenie so psychológom.
15. Pred spaním si vždy otvorím Pinterest a nájdem si nejaký pekný outfit, ktorý sa mi páči. Pri zaspávaní si totiž predstavujem rôzne fiktívne scény so mnou a inými (skutočnými alebo imaginárnymi) osobami a nechcem v nich mať stále oblečené to isté.
16. Plánujem si vopred čas na plakanie. Reálne si ho poznačím aj do osobného kalendára v mobile. Mám vo zvyku potláčať svoje emócie tak dlho, až prerastú do depresie. Keďže mám dieťa, nemôžem si to dovoliť. Preto si každých pár dní naplánujem čas na plakanie. Po tom, čo uložím malého do postele, sa zavriem do sprchy a revem.
