8. Deň, keď som musel dať uspať svojho psa. Mal rakovinu a každým dňom bolo očividnejšie, ako veľmi trpí. Nakoniec sme sa s veterinárom zhodli, že je čas nechať ho ísť. Nikdy nezabudnem na to, ako sa ťahal preč, že chce ísť domov, kým sme čakali v čakárni na naše posledné zbohom. Viem, že to bolo jediné možné východisko, ale stále mám pocit, že je to vlastne moja chyba, že tu už nie je.
9. Dva dni pred mojou svadbou mi môj najlepší kamarát z detstva, muž, ktorého som mal vždy rád a rešpektoval, povedal, že mi nepôjde za svedka. Prečo? Pretože sa nejakému kolegovi z práce uvoľnilo jedno miesto na súkromnej jachte, ktorú si s kamarátmi prenajali na dovolenku, a ponúkol mu, že môže ísť. Našťastie mi išiel za svedka môj mladší brat, ale aj tak. Už je to 25 rokov a stále som nenašiel iného človeka, ktorého by som mohol nazvať lojálnym priateľom.
10. Keď sa mi manželka priznala, že už ju nepriťahujem, a posledné roky – áno, roky – to so mnou v posteli len trpela, aby som „dal pokoj“. V tom momente mi tak zovrelo žalúdok, až som mal pocit, že sa na mieste povraciam.
11. Môj najlepší kamarát mal minulý rok autonehodu a zraneniam na mieste podľahol. Akurát som sa vrátil z príšernej dovolenky – pokazilo sa všetko, čo sa mohlo – a bol som neskutočne rád, keď som konečne vystúpil z lietadla. Potom som odomkol mobil a našiel správu od jeho mamy. Bol som v takom šoku, že som neuronil jedinú slzu. Len som tam stál a nevedel, čo robiť.
12. Moju manželku pripravila o život krvná zrazenina v mozgu. Zomrela v roku 2013 a moje srdce sa stále úplne nezahojilo. A úprimne neviem, či k tomu niekedy vôbec dôjde.
13. S manželkou sme sa hádali a dospelo to do bodu, keď som to už nepovažoval za produktívne. Povedal som jej, že si potrebujem prečistiť hlavu a byť chvíľu sám. Zbehol som dole do pivnice, no ona ma nasledovala, prakticky ma zahnala do kúta, ukazovala na mňa prstom a ziapala. V tom momente sa vo mne niečo zlomilo. Ako som tak na ňu pozeral, z očí jej šľahali plamene a za nimi? Ani štipka lásky. Vedel som, že naše manželstvo skončilo.
14. Na počesť svojich 40. narodenín som sa rozhodol usporiadať veľkú oslavu. Pozval som vyše 20 ľudí, väčšina z nich potvrdila, že príde, a tak som sa pustil do príprav. Celý deň som údil mäso, varil prílohy, pripravoval šaláty a vypekal koláče. Nikto neprišiel. A nielenže neprišli, nikto z nich sa mi ani len neunúval zavolať či napísať, že sa neukáže. To bolo naposledy, čo som oslavoval svoje narodeniny.
