Mechanický pomaranč
Jedno z majstrovských diel Stanleyho Kubricka – Mechanický pomaranč, patrí medzi najkontroverznejšie filmy všetkých čias. Adaptácia románu Anthonyho Burgessa šokovala explicitným násilím, s**uálnymi útokmi a nihilistickou víziou spoločnosti, v ktorej brutalita mladých gangov nemá hraníc. Po uvedení do kín vyvolal film hysterické reakcie – kritici ho označovali za nebezpečný, amorálny a spoločensky škodlivý. Mnohí obviňovali tvorcov, že estetizujú násilie a premenili ho na niečo príťažlivé, čo môže v divákoch vyvolať napodobňovanie.
Obavy sa čoskoro potvrdili. V Spojenom kráľovstve sa v roku 1972 rozšírili správy o útokoch, ktoré mali údajne napodobňovať scény z filmu. Médiá spájali brutálne prepadnutia, útoky na bezdomovcov či „ultranásilie“ gangov s kultom okolo Kubrickovho diela.
Hoci neexistoval jednoznačný dôkaz, tlak verejnosti a politikov narastal. Situácia sa stala takou vážnou, že Stanley Kubrick – znepokojený výhražnými listami, ktoré dostávala jeho rodina – požiadal britských distribútorov, aby film stiahli z kín. V Británii bol preto film zakázaný takmer 27 rokov, až do roku 1999.
Ultranásilie a protesty
Protesty sa odohrávali aj na univerzitách a v konzervatívnych komunitách, kde film kritizovali ako symbol morálneho úpadku. Študenti a liberálne kruhy však protestovali opačným smerom – obviňovali vlády z cenzúry a bránenia umeleckej slobody. Vznikol tak paradox: film, ktorý rozdeľoval spoločnosť brutálnou fikciou, spôsobil ďalšie rozdelenie aj v realite – na tých, ktorí žiadali zákaz kvôli ochrane verejnosti, a tých, ktorí bránili slobodu prejavu.
V širšom spoločenskom kontexte Mechanický pomaranč rozprúdil diskusiu o tom, či môže umenie podnecovať násilie, ako spoločnosť pristupuje k delikvencii mladistvých a kde sú hranice filmovej provokácie. Dodnes sa analyzuje ako dielo, ktoré vystihlo strachy modernej civilizácie – anarchiu, stratu kontroly, manipuláciu štátu a morálnu prázdnotu. Aj po polstoročí zostáva film predmetom kontroverzie a dôkazom, že kinematografia môže mať skutočne silný spoločenský dopad.
Salo alebo 120 dní Sodomy
A teraz prejdeme na kráľa všetkých kontroverzií, o ktorom sme ti už raz písali. Salo alebo 120 dní Sodomy od legendárneho talianskeho režiséra Piera Paola Pasoliniho patrí medzi najšokujúcejšie filmy v dejinách kinematografie. Režisér ho zasadil do posledných dní extrémistickej Republiky Saló a zobrazil v ňom extrémne formy zneužívania, s**izmu, s***álneho násilia a absolútnej moci.
Film vznikol ako alegória konzumného kapitalizmu, no jeho kontroverzná vizualita presiahla hranice toho, čo boli diváci či kritici ochotní akceptovať. Bezprostredne po uvedení bol zakázaný v mnohých krajinách Európy aj mimo nej – od Talianska cez Veľkú Britániu až po Austráliu. V niektorých štátoch je cenzurovaný alebo neprístupný dodnes. Vo filme sa totižto zobrazuje okrem iného aj to, ako ľudia hodujú na výkaloch.
Kontroverzie sprevádzali nielen samotný film, ale aj jeho uvedenia, ktoré vyvolávali protesty konzervatívnych skupín, cirkevných organizácií aj politických aktivistov. Pasolini čelil obvineniam zo zneucťovania ľudskej dôstojnosti a podnecovania dekadencie, hoci jeho cieľom bolo ukázať, ako sa mocní dopúšťajú krutostí, keď nad nimi niet kontroly.
Po premiérach stáli pred kinami demonštranti s transparentmi žiadajúcimi úplný zákaz a niektoré projekcie musela polícia ukončiť kvôli nepokojom. Paradoxne práve tieto reakcie upevnili status filmu ako neprehliadnuteľného – dodnes je považovaný za extrémne, no výrazné dielo, ktoré ostro kritizuje zneužitie moci a slepú poslušnosť. Pasolini krátko po premiére filmu zahynul za záhadných okolností – ktoré začali ľudia spájať s kontroverziou jeho snímky.
