Navonok pôsobíme slušne. Pozdravíme. Poďakujeme. V práci sa snažíme. Na návšteve sa kontrolujeme. Vieme presne, čo sa patrí a čo už nie. Slovák vie fungovať v spoločnosti tak, aby zapadol, nevyčnieval a zbytočne na seba neupozorňoval. Máme v sebe hlboko zakódované pravidlá, ktoré dodržiavame, keď sú okolo ľudia.
Lenže potom sa zavrú dvere. Zmiznú pohľady. Telefón stíchne. A vtedy prichádza verzia Slováka, ktorú pozná len on sám. Tá autentická. Tá pohodlná. Tá, ktorú by si na verejnosti nikdy neukázal. Nie preto, že by bola zlá. Skôr preto, že je úprimná. A miestami až prekvapivo univerzálna.
Keď Slováka nikto nevidí, mení sa správanie, priority aj hodnoty. Zrazu sa robia veci, ktoré by na verejnosti pôsobili čudne. Doma sú však úplne normálne. A robí ich viac ľudí, než by si ktokoľvek priznal.
Rozpráva sa sám so sebou
Komentuje. Nadáva. Hodnotí situácie. Vysvetľuje si nahlas, čo ide robiť. Nie je to znak šialenstva. Je to spracovanie reality. A áno, niekedy si aj odpovie.
Jedlo má úplne iné pravidlá
Tanier nie je povinný. Príbor občas tiež nie. Chladnička sa otvorí „len pozrieť“, no zatvára sa s niečím v ruke. Kombinácie jedál by na verejnosti neprešli, doma však dávajú zmysel. Aspoň v danom momente.
Oblečenie stráca význam
Tepláky. Vyťahané tričko. Mikina z roku 2012. Doma neexistuje dress code. Komfort má prednosť pred estetikou.
Sleduje veci, ktoré by nepriznal
Relácie, videá, seriály, ktoré by verejne neobhajoval. Klikne zo zvedavosti. Zostane prekvapivo dlho. A potom tvrdí, že to bolo len na chvíľu.
Nadáva na všetko, čo ho cez deň len mierne podráždilo
Doma sa ventiluje. Všetko, čo prehltol v práci, na ulici či v obchode, si večer vynahradí. Verbálne. Nahlas. Bez filtra.
Robí „lenivé skratky“
Veci sa odkladajú. Úlohy sa presúvajú. Rozhodnutia čakajú. Doma sa nemusí podávať výkon. Stačí prežiť deň a zajtra sa uvidí.
Kontroluje veci, ktoré by nemusel
Správy. Notifikácie. Sociálne siete. Aj bez dôvodu. Len zo zvyku. Len pre istotu. Aj keď vie, že tam nič nie je.
Keď Slováka nikto nevidí, nie je horší ani lepší. Je len viac sám sebou. Menej uhladený. Menej korektný. Menej kontrolovaný. A práve v týchto momentoch sa ukazuje, že väčšina našich „spoločenských ja“ je len verzia, ktorú sme sa naučili používať.
Byť sám so sebou je zvláštne. Niekedy trápne. Niekedy oslobodzujúce. No zároveň je to jediný priestor, kde si naozaj oddýchneš od očakávaní. A možno aj dôvod, prečo sa domov vždy tešíme viac, než si priznávame.
