11. Keď ti niekto známy len z diaľky zamáva a nemá potrebu sa za tebou prirútiť cez celú ulicu, objať ťa a pýtať sa, čo máš nové. „Veď sme sa nevideli už od základnej školy. To už je… no ale dobrých sedem rokov.“ Ja viem, Ružena, a veľmi mi to vyhovovalo.
12. Keď konečne ľudia v tvojom okolí pochopia, že byť introvertom je jednoducho povahová črta. Nie si hanblivý, nie si pokazený, a teda ťa rozhodne netreba „opravovať“. Len toho máš jednoducho omnoho viac v hlave ako na jazyku, a to predsa nie je porucha.
13. Keď natrafíš na človeka, ktorý ti napíše predtým, ako zavolá, či môžeš teraz volať. A ty máš teda aspoň čas sa na tú mission impossible pripraviť.
14. Keď predstieraš, že si si niekoho nevšimol, aby si ho nemusel zdraviť, a ten človek si ťa nevšimne tiež. Je to škaredé, ale, bohužiaľ, je to tak.
15. Keď vonku prší a ty nemusíš hľadať žiadne výhovorky, aby si mohol vymeniť socializáciu za maratón svojho obľúbeného seriálu alebo čítanie knihy.
16. Online nakupovanie. Rozkoš, akú extrovert nepozná.
17. Keď niekto začne konverzáciu sám od seba, takže nemusíš byť ty ten iniciatívny, a potom ju aj sám skončí, takže sa nemusíš cítiť hnusne, že si ho poslal do teplých krajín.
18. Keď je jediné auto na ceste to tvoje. Preto sú jazdy skoro ráno a neskoro večer tie najkrajšie.
19. Keď si dopraješ dvojhodinového šlofíka, lebo si ho jednoznačne zaslúžiš. Veď si viedol zmysluplný rozhovor celých sedem minút.
20. A na záver – to božské ticho, keď konečne prídeš po práci domov. To je na nezaplatenie. (Naozaj, veď aj Habera o tom spieva.)
