9. Keď sa s niekým rozprávam, buď sa naňho pozerám, alebo ho počúvam. Nedokážem robiť obe veci naraz. Udržiavať očný kontakt a zároveň kontrolovať, či normálne stojím, či sa normálne tvárim, či robím všetko okej, ma stojí toľko energie, že už nezvládam spracovávať, čo ten druhý vraví. Alebo v opačnom prípade, načúvanie si vyžaduje toľko mojej mentálnej kapacity, že už nedokážem kontrolovať, či sa pri ňom nehrám so šnúrkou na mikine, nepozerám dookola po miestnosti, neťukám prstom o stôl…
10. Už niekoľkokrát som si vypočula, že sa správam „ako malé decko“, pretože u mňa aj drobné akcie vyvolajú obrovské emocionálne reakcie. V preklade – nonstop plačem. Som schopná úplne sa zosypať, lebo niekto položil vec na iné miesto, než na ktoré patrí.
11. Chceš spraviť všetko a nakoniec nespravíš nič. Tvoja myseľ pracuje na plné obrátky, neustále niečo vymýšľa – nové nápady, nové koníčky, nové hento a tamto. Toľko toho chceš povedať svojim blízkym, toľkým ľuďom chceš napísať či proste len odpísať… a nakoniec všetko z toho spravíš len vo svojej hlave.
12. Depresia a úzkosť. Toľko ľudí sa celé roky lieči na depresie a úzkosti, skúša rôzne druhy liekov, skáče od jedného psychiatra k ďalšiemu. Potom mu zrazu jeden konečne diagnostikuje ADHD a zrazu všetko dáva zmysel.
13. Nuda ťa fyzicky bolí. Keď ti niekto vysvetľuje niečo, čo už dávno vieš. Keď ti niekto rozpráva príbeh, ktorý ti už raz v minulosti povedal. Keď tvoj mozog nedostáva žiaden zaujímavý stimul, máš sto chutí vyskočiť z okna.
14. ADHD mi diagnostikovali až v dospelosti a mala som pocit, že sa zrazu rozpadla celá moja identita. Všetky tie drobnosti, ktoré som považovala za svoje špecifické vlastnosti, ktoré ma podľa môjho názoru robili mnou, všetky tie drobnosti boli vlastne len symptómy. Mala som dojem, že keď si ich všetky odmyslím, tak zo mňa vlastne vôbec nič nezostane.
15. Nedokážeš sa kašľať so zbytočnosťami. Jasné, nikomu sa nechce upratovať, krájať zeleninu na varenie, skladať čistú bielizeň či odpisovať na nudné maily, no „normálny“ človek si zanadáva a aj tak to urobí. Ja sa k tomu neviem dokopať, ani keď vidím, že to mojim blízkym komplikuje život. A nie, rozhodne to nie je z ľahostajnosti.
16. Obrovská senzitivita na odmietnutie či kritiku. Hlúpa poznámka manželky, ktorú ani nemyslela vážne, či totálne vlažný feedback od šéfa (napr. „Ten mail si mohol naformulovať aj trochu lepšie.“) ma neraz doviedli k samovr*ždeným myšlienkam. Pritom vôbec o nič nešlo.
