7. Nebral som sa za rozmaznaného, no o financiách som nič nevedel. Strednú som bral ako párty a na vysokú som sa dostal len o chlp. Rodičia boli hrdí, kým sa neozvala otázka: „Kto to zaplatí?“ Ostal som v šoku. V hlave mi prebehlo: „Asi vy?“ Roky som míňal vreckové a ani mi nenapadlo šetriť. Dnes, po desiatich rokoch, som vďaka štipendiám, grantom a brigádam konečne doštudoval.
8. Po rokoch vyciciavania rodičov som sa konečne zamestnal. Počas prvého dňa v práci mi napadlo: „Už chápem, prečo sa na toto všetci sťažujú.“ Zrazu som si uvedomil, že zarábať peniaze je podstatne náročnejšie, ako ich míňať.
9. Na strednej som sa oneskorene prihlásila na vysoké školy a dostala som sa len na jednu. Bola osem hodín cesty od domova a internát som nestihla rezervovať. Musela som si nájsť privát na konci sveta. Na najbližšiu zastávku som chodila polhodinu peši po krajnici. Hneď prvý deň som zmeškala autobus a so slzami volala mame. Nemohla mi pomôcť. Vtedy som pochopila, že odteraz sa musím spoliehať len na seba.
10. Mojej mame diagnostikovali vážnu chorobu a päť mesiacov ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Zrazu som nemal nikoho, kto by financoval moje nápady alebo opravoval moje chyby. Vtedy som si musel v hlave poriadne upratať.
11. Otec zomrel a celé dedičstvo prepísal na svoju 25-ročnú priateľku. Tá správa ma zasiahla ako rana päsťou.
12. Synovec dostal pod stromček dve herné konzoly. Rodičia sa rozviedli a chceli, aby mal v každom byte jednu. Keď ich rozbalil, otrávene sa spýtal: „A to je všetko?!“ V tej chvíli som sa nevedel ovládnuť. Ja som bol v jeho veku rozmaznaný, no nikdy by som nepovedal niečo také. Uvedomil som si, že žiť s človekom s takým prístupom je utrpenie.
