Sklamania na domácich šampionátoch
Jedným z najbolestivejších okamžikov boli domáce majstrovstvá z roku 2011. Celý národ bol vo vytržení, úspechu našich hokejistov sa ale nedočkal. Totálne sme pohoreli a obsadili sme až celkové 10. miesto. Fanúšikovia po záverečnom zápase s Dánskom plakali ešte pre jednu smutnú vec. S kariérou sa totiž lúčil náš vtedajší kapitán Pavol Demitra, ktorý o pár mesiacov neskôr tragicky zahynul pri leteckom nešťastí.
Možno aj preto sme sa symbolicky zomkli a nasledujúci šampionát po deviatich rokoch od poslednej medaily sme vybojovali striebro. Vo finále sme nestačili na Rusko výsledkom 2:6, pričom sa dvakrát presadil netradičný strelec Zdeno Chára. Ani náš druhý pokus na domácom šampionáte nevyšiel podľa našich predstáv. V roku 2019 sme hrali skutočne pekný hokej, no nezbierali sme body. Preto sme obsadili nepostupové 9. miesto.
Keď sa rozplynul veľký olympijský sen – dvakrát
Dve veľké hokejové sklamania sme zažili aj na zimných olympijských hrách. To prvé nastalo v roku 2006 v Turíne, keď sme po jasnom triumfe v základnej skupine narazili na nášho „obľúbeného“ súpera – Českú republiku. V štvrťfinále nad nami zvíťazil 3:1 a naša cesta za olympijskou medailou sa rozplynula. Naopak, Česi sa radovali z bronzu, turnaj ovládlo Švédsko.
Ešte smutnejšie spomienky máme na Vancouver v roku 2010. Nastúpili sme pre niekoho v našej najsilnejšej zostave vôbec a v štvrťfinále sme vyradili predošlých šampiónov zo Švédska. Cestu do finále nám zmarila domáca Kanada, ktorá sa až do posledných sekúnd triasla o výsledok. V zápase o bronz sme dostali Fínov.
Po druhej tretine sme viedli 3:1 a nikto nepochyboval, že to konečne vyjde. V poslednej tretine sme nepochopiteľne inkasovali štyri góly a namiesto cenného kovu nám ostali len oči pre plač. Našťastie, minulý rok sa nám podarilo získať vysnenú bronzovú medailu a aspoň čiastočne zahojiť slovenské hokejové srdcia. Veríme, že aj tento rok sa budeme tešiť, a nie smútiť.
