Slováci sa každoročne v máji menia na oddaných hokejových fanúšikov (niektorí dokonca aj na trénerov). Tento kolektívny šport vie dostať ľudí poriadne do varu a spraviť nás aspoň na pár dní hrdých na svoj národ. Má to však aj svoju odvrátenú stranu.
Len si spomeň, koľkokrát si od nervov buchol po stole a koľko sĺz Slováci vyronili nad pokazenými zápasmi, v ktorých sme dúfali v celkom iný výsledok. A že ich za našu pomerne krátku históriu nebolo málo. Za pár týždňov z nás však všetka zlosť a sklamanie opadnú a už sa nevieme dočkať ďalších majstrovstiev sveta.
Česi zostali, nás vyradili
Slovenské národné hokejové mužstvo vzniklo v roku 1993 z bývalej Česko-slovenskej hokejovej reprezentácie. Žiaľ, direktoriát IIHF určil ako nasledovníka spoločnej reprezentácie v A kategórii majstrovstiev sveta český tím. Znamenalo to, že Slováci boli zaradení až do skupiny C1.
V nasledujúcich rokoch sme si však postupne vybojovali postup do elitnej A kategórie. Najskôr sme v roku 1994 vyhrali kategóriu C na domácom šampionáte, ktorý sa konal v Spišskej Novej Vsi a Poprade. O rok neskôr sme si zopakovali niečo podobné o kategóriu vyššie v Bratislave. Medzi elitou tak pôsobíme nepretržite od roku 1996.
Majstrovstvá, kde nás „zarezali“ rozhodcovia
Po postupe medzi hokejovú elitu sme hneď na ďalších majstrovstvách v roku 1995 v susednom Rakúsku skončili až desiaty. S príchodom nového tisícročia však prišla éra slovenského hokeja, na ktorú sme nedokázali doteraz nadviazať. Najskôr sme v roku 2000 podľahli vo finále Česku, no aj tak sme sa tešili z historicky prvej medaily v samostatnej republike.
O dva roky neskôr sa nám podaril najväčší úspech – stali sme sa majstrami sveta. Vo švédskom Göteborgu sme porazili Rusko 4:3 vďaka víťaznému gólu Petra Bondru v úplnom závere zápasu. V roku 2003 sme sa Čechom revanšovali za finálovú prehru a z majstrovstiev sveta vo Fínsku sme si odviezli bronz. V priebehu štyroch rokov sme tak získali všetky cenné kovy.
Medailovú zbierku sme mohli rozšíriť aj v roku 2004 v Česku, čo sa nám aj „za pomoci“ rozhodcov nepodarilo. V semifinále sme narazili na Kanadu a ešte v 53. minúte bol stav nerozhodný 1:1. To sa však zmenilo o pár sekúnd po faule na nášho brankára Jána Lašáka, ktorý rozhodcovia prehliadli a my sme inkasovali. Na tento moment ani dnes mnoho Slovákov nezabudlo, pretože sme opäť mohli hrať vo finále. V boji o bronz sme nestačili v nájazdoch na Američanov.
Neúspešné majstrovstvá sveta
Čo vlastne pokladáme za neúspešné majstrovstvá? Zrejme tie, kde sme sa neprebojovali medzi osem najlepších tímov a naša cesta šampionátom skončila v základnej skupine. Boli aj také roky, keď sme sa strachovali o zotrvanie v najvyššej kategórii.
Nedarilo sa nám najmä na majstrovstvách sveta, kde bolo organizátorom alebo spoluorganizátorom Nemecko. V roku 2010 sme skončili na 12. mieste, o sedem rokov neskôr až na 14. mieste. Vtedy sme sa vyhli katastrofe v zápase proti Talianom, ktorých sme zdolali až po predĺžení. Mizerné majstrovstvá sveta sme odohrali aj v roku 2008 v Kanade, kde sme skončili na „nešťastnom“ 13. mieste.
Sklamania na domácich šampionátoch
Jedným z najbolestivejších okamžikov boli domáce majstrovstvá z roku 2011. Celý národ bol vo vytržení, úspechu našich hokejistov sa ale nedočkal. Totálne sme pohoreli a obsadili sme až celkové 10. miesto. Fanúšikovia po záverečnom zápase s Dánskom plakali ešte pre jednu smutnú vec. S kariérou sa totiž lúčil náš vtedajší kapitán Pavol Demitra, ktorý o pár mesiacov neskôr tragicky zahynul pri leteckom nešťastí.
Možno aj preto sme sa symbolicky zomkli a nasledujúci šampionát po deviatich rokoch od poslednej medaily sme vybojovali striebro. Vo finále sme nestačili na Rusko výsledkom 2:6, pričom sa dvakrát presadil netradičný strelec Zdeno Chára. Ani náš druhý pokus na domácom šampionáte nevyšiel podľa našich predstáv. V roku 2019 sme hrali skutočne pekný hokej, no nezbierali sme body. Preto sme obsadili nepostupové 9. miesto.
Keď sa rozplynul veľký olympijský sen – dvakrát
Dve veľké hokejové sklamania sme zažili aj na zimných olympijských hrách. To prvé nastalo v roku 2006 v Turíne, keď sme po jasnom triumfe v základnej skupine narazili na nášho „obľúbeného“ súpera – Českú republiku. V štvrťfinále nad nami zvíťazil 3:1 a naša cesta za olympijskou medailou sa rozplynula. Naopak, Česi sa radovali z bronzu, turnaj ovládlo Švédsko.
Ešte smutnejšie spomienky máme na Vancouver v roku 2010. Nastúpili sme pre niekoho v našej najsilnejšej zostave vôbec a v štvrťfinále sme vyradili predošlých šampiónov zo Švédska. Cestu do finále nám zmarila domáca Kanada, ktorá sa až do posledných sekúnd triasla o výsledok. V zápase o bronz sme dostali Fínov.
Po druhej tretine sme viedli 3:1 a nikto nepochyboval, že to konečne vyjde. V poslednej tretine sme nepochopiteľne inkasovali štyri góly a namiesto cenného kovu nám ostali len oči pre plač. Našťastie, minulý rok sa nám podarilo získať vysnenú bronzovú medailu a aspoň čiastočne zahojiť slovenské hokejové srdcia. Veríme, že aj tento rok sa budeme tešiť, a nie smútiť.
