Slováci sa angličtine nevyhýbajú. Práve naopak. Máme pocit, že ju ovládame. Veď rozumieme seriálom, vieme si objednať kávu v zahraničí a bez problémov napíšeme „please find attached“. Problém nastáva v momente, keď treba angličtinu reálne použiť. Nahlas. Pred cudzím človekom. Bez času na Google Translate.
Vtedy sa spustí niečo, čo by si zaslúžilo vlastný dramatický žáner. Nie komédiu. Nie tragédiu. Skôr tragikomédiu s prvkami improvizácie, paniky a veľmi kreatívnej gramatiky. A čo je najlepšie, takmer každý Slovák si tým prešiel. Minimálne raz. Niektorí pravidelne. Táto jazyková skúsenosť sa zvyčajne odohráva v troch dejstvách. Vždy rovnakých. Bez ohľadu na vek, vzdelanie či počet absolvovaných jazykových kurzov.
Prvé dejstvo: Sebavedomie, ktoré nič nezastaví
Všetko začína optimisticky. Cudzinec sa opýta niečo jednoduché. Napríklad na cestu, čas alebo odporúčanie na reštauráciu. V hlave si povieš, že pohoda. Toto zvládneš. Veď vieš po anglicky. Sleduješ Netflix. Máš B2 z maturity. Možno aj certifikát, ktorý niekde leží v zásuvke.
Odpoveď znie perfektne. Aspoň v hlave. V realite vyjde zo slovenskej angličtiny niečo medzi britským prízvukom a vetou, ktorú by neschválil ani učiteľ z prvého stupňa. No ideš ďalej. Usmievaš sa. Používaš ruky. Prikyvuješ. Sebavedomie zatiaľ drží.
Druhé dejstvo: Krutá otázka „sorry, what?“
Zlom nastáva v momente, keď cudzinec odpovie. Rýchlo. Plynulo. S výrazom, že predpokladá normálnu konverzáciu. Vtedy zistíš, že si rozumel len tri slová. A jedno z nich bolo „the“.
Mozog sa prepne do núdzového režimu. Zrazu si nepamätáš ani základné časy. Zabudol si, ako sa povie „vľavo“. Zvažuješ, či sa dá odpovedať len úsmevom. Prípadne univerzálnym „yes, yes“. Každá ďalšia sekunda predlžuje trápnosť.
A tak začneš improvizovať. Skracuješ vety. Vynechávaš spojky. Hovoríš pomalšie, než by bolo dôstojné. Vzniká jazykový hybrid, ktorému rozumieš len ty. A možno ani to nie.
Tretie dejstvo: Útek, hanba a vnútorný monológ
Rozhovor sa nejako skončí. Cudzinec odíde. Poďakuje. Ty prikývneš. Až keď zmizne za rohom, dôjde ti, čo všetko si povedal zle. Alebo vôbec nepovedal. V hlave si prehrávaš dialóg znova a znova. Už s dokonalými vetami. Už bez stresu, no bohužiaľ neskoro. Nasleduje fáza sebareflexie. Sľubuješ si, že sa začneš učiť. Že si zopakuješ gramatiku. Že nabudúce to bude lepšie. A o týždeň sa to celé zopakuje.
Slovenská angličtina nie je dôkazom hlúposti. Je dôkazom stresu, hanby a toho, že v škole sa viac učíme písať než rozprávať. A hoci sa na týchto situáciách radi smejeme, pravda je taká, že ich zažíva väčšina z nás.
A možno práve v tom je čaro. V tom, že sa snažíme. Že sa pomýlime. Že povieme „how long is it open?“ a ideme ďalej. Pretože jazyk sa najlepšie učí používaním. Aj keď to občas bolí.
