Niektoré trpké situácie registrujeme, no naivne si nahovárame, že my sami sa do nich nikdy nedostaneme. Zdravotné ťažkosti, nezamestnanosť, úmrtie v rodine… Áno, to všetko sa deje. Ale nie nám – samozrejme, že nie nám. Ostatným.
Podobne kedysi pravdepodobne uvažovala aj Petra Podhorcová. V živote by jej nenapadlo, že jedného dňa bude musieť riešiť prevoz tela zo zahraničia, a už vôbec nie to, že sa jej v tejto náročnej chvíli otočia úrady chrbtom. Po siahodlhých papierovačkách a naťahovačkách sa rozhodla, že nechce, aby si podobným peklom musel prejsť aj niekto iný.
Petra preto založila občianske združenie Svetluna, ktoré pomáha slovenským rodinám s repatriáciou ich blízkych, ktorí zomreli v zahraničí. V dnešnom rozhovore nám rozpovedala nielen svoj tragický príbeh, ktorý celú iniciatívu odštartoval, ale aj to, ako taká repatriácia vlastne prebieha.
Na koho sa obrátiť, keď ti niekto zomrie v zahraničí? A čo je to ten tzv. pas pre mŕtvoly? To všetko sa dočítaš v nasledujúcich riadkoch.
Občianske združenie Svetluna ste založili po tragickej udalosti vo vašom súkromnom živote. Čo presne sa stalo?
Moja mama zomrela ako spolujazdkyňa pri dopravnej nehode v Taliansku. Presne si pamätám na to ráno, keď mi zazvonil telefón. Manžel mojej mamy mi v dvojminútovom telefonáte oznámil, že mama zomrela, a zložil. Potom si vypol telefón. Ja som bola v úplnom šoku a nevedela som dokopy vôbec nič – čo sa stalo, kde sa to stalo, či je pravda, že sa to vôbec stalo, ani to, čo mám robiť.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneOkamžite som volala na slovenské veľvyslanectvo v Ríme, no tam neevidovali žiadne úmrtie, tak ma poslali na políciu. Išla som. Vyše hodiny som sedela v čakárni medzi neznámymi ľuďmi a opakovane policajtom rozprávala o dôverných rodinných okolnostiach, ktoré proste nechcete rozoberať pred niekým cudzím. Až s odstupom času si naplno uvedomujem, aké absurdné a zároveň neuveriteľne kruté to celé bolo.
Nakoniec mi policajti povedali, že sa s podobným prípadom nikdy nestretli a pre jazykovú bariéru ani nevedia, ako ho s talianskou stranou riešiť. Vrátili mi občiansky preukaz, popriali veľa šťastia a odporučili mi, aby som sa opäť obrátila na veľvyslanectvo.
Vtedy som ešte vôbec netušila, že toto celé je len začiatok…
Panebože, to znie katastrofálne. Ako to pokračovalo?
Paradoxne, viac než polícia aj celé veľvyslanectvo mi vtedy pomohla úplne cudzia pani, ktorá vedľa mňa sedela v policajnej čakárni. Počula, čo riešim, a povedala mi, že má rodinu v Taliansku. Ponúkla sa, že skúsia pozrieť talianske médiá, či náhodou nenájdu informácie o nedávnych dopravných nehodách, tak sme si vymenili čísla.
O pár hodín neskôr sa mi ozvala s odkazmi na článok o dopravnej nehode, pri ktorej zomrela približne 50-ročná žena. Obsahoval fotografie do tla zhoreného auta, ktoré narazilo do stromu. Pamätám si, ako som si celé hodiny približovala každý milimeter, a s plačom hľadala čokoľvek, čo patrilo mame. Alebo naopak – niečo, čo by potvrdilo, že to nie je ona.
„Tak veľmi som dúfala, že ide len o nejaké nedorozumenie. Že sa to jednoducho nestalo.“
No žiaľ, o niekoľko hodín neskôr mi zastupiteľský úrad potvrdil, že moja mama pri tomto incidente naozaj prišla o život.
Teraz prišlo na to najhoršie, otázky ohľadom prevozu maminho tela. Ako prebiehalo vybavovanie všetkých potrebných papierov? Bola to práve táto skúsenosť, ktorá vás nakoniec podnietila založiť Svetlunu?
Áno, práve z tejto skúsenosti vznikla Svetluna.
Prakticky okamžite som sa musela začať zaoberať tým, čo bude ďalej. V prvom rade som potrebovala právnika v Taliansku, pretože v otázkach prevozu tela mal rozhodovacie právomoci aj jej manžel, Talian. Bol piatok, zhruba tri alebo štyri hodiny poobede. Skúste si nájsť o takomto čase právne zastúpenie v úplne cudzej krajine…
Nasledujúce týždne sa pre mňa zmenili na jeden obrovský kolotoč. Právnici, polícia, úrady, nemocnice, pohrebná služba a prevoz mamy na Slovensko. K tomu dokumenty, ich preklady a overenia, tlmočníci, poplatky sem, poplatky tam… Zabralo mi to pokojne aj 12 hodín denne. Musela som si zobrať v práci voľno a prakticky za pochodu zisťovať, čo ďalšie ešte treba vybaviť.
Nehovoriac o všetkých tých absurdných situáciách. Napríklad, že som zaplatila tisíce eur pohrebnej službe, z ktorej mi následne zavolali, že nevedia vyplniť základný dokument po anglicky. Musela som fyzicky prísť a pomôcť im.
Vtedy som si povedala, že toto predsa nie je normálne. Že človek nemôže v najťažšom momente svojho života dostať namiesto pomoci od kompetentných prianie „veľa šťastia“ a všetko riešiť sám. Dnes sa preto v Svetlune snažíme rodinám pomáhať nielen so samotnou repatriáciou, ale aj so všetkým, čo jej predchádza, a často aj s tým, čo nasleduje.
Dobre, prenesme sa teraz do kože niekoho, komu v zahraničí zahynul niekto blízky. Čo by mal urobiť ako prvé a čomu sa, naopak, vyhnúť?
Najprv sa treba obrátiť na slovenský zastupiteľský úrad, teda ambasádu alebo konzulát. Podľa ministerstva môže rodine pomôcť kontaktovať miestne orgány a poskytnúť základnú súčinnosť pri riešení prevozu. Je však dôležité vedieť, čo od úradu očakávať.
„Ambasáda nie je pohrebná služba, vyšetrovací orgán ani advokátska kancelária. Nemôže za rodinu vybaviť celý prípad a štandardne ani neuhrádza náklady na repatriáciu.“
Druhá, podľa mňa veľmi dôležitá, rada znie: Nepodpisujte automaticky prvú zmluvu alebo objednávku, ktorú vám niekto v zahraničí strčí pod nos. Preverte si, s kým idete spolupracovať, pokojne aj dvakrát. Referencie, skúsenosti, podmienky, cena… Človek má v takejto situácii prirodzenú tendenciu dôverovať autoritám, tým, ktorí sa prezentujú ako skúsenejší a zbehlí. Práve preto je však zároveň mimoriadne zraniteľný.
Ako prebieha potvrdenie totožnosti zosnulého? A na čo slúži umrlčí pas, zvaný aj pas pre mŕtvoly? Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
